Obaja žijú v Trstenej. Obaja sú zapojení v programe Školy, ktoré menia svet. Andrea Súlovcová je učiteľkou občianskej náuky, dejepisu a výtvarnej výchovy na Základnej škole P. O. Hviezdoslava v Trstenej, Boris Matušek vyše 20 rokov vyučuje občiansku náuku a telesnú výchovu na Gymnáziu M. Hattalu, tiež v Trstenej. Prinášame vám s nimi rozhovor, ktorý prebiehal prostredníctvom videohovoru. Dočítate sa v ňom o dôležitosti budovania vzťahu medzi žiakom a učiteľom, o tom, ako byť pre svojich žiakov inšpiráciou či o ich spoločných plánoch meniť svet vo svojom meste, ale tiež o dôvodoch, prečo sa rozhodli do programu zapojiť.

Obidvaja učíte v rovnakom meste. Vedeli ste jeden o druhom, že ste zapojení v ŠKMS? 

Boris: V programe som druhý rok a o tom, že sa v tomto roku zapojila aj ZŠ Trstená som sa dozvedel od Janky s Miškou na našom osobnom stretnutí. 

Aďa: Keď som našu školu do programu prihlasovala, tiež som nevedela, že je v ňom zapojené aj gymnázium. Informácia o programe sa ale ku mne dostala už skôr – jedna z mamičiek pri rozhovore spomenula, ako sa jej syn vrátil domov zo školy celý nadšený z prednášky o kritickom myslení. Až neskôr, keď sme už v programe boli zapojení, som si to spojila a uvedomila si, že išlo o ŠKMS (skratka od “Školy, ktoré menia svet”, pozn. red.).

V rámci Trstenej ste sa rozhodli navzájom spolupracovať. Kde tento nápad vznikol? 

Boris: Na februárový tréning vo Zvolene sme cestovali spolu. Prirodzene sme sa počas cesty rozprávali o našich skúsenostiach a o tom, čo sme na škole doposiaľ zorganizovali. Cestou z tréningu už náš rozhovor nabral kontúry a rozhodli sme sa dať dokopy akciu, na ktorej by spolupracovali obe školy. 

Aďa: Zhodli sme sa na tom, že región, v ktorom žijeme, je až príliš homogénny. Myslenie ľudí, a teda aj detí, ktoré sú ovplyvnené svojimi rodičmi a prostredím, je v otázke rozmanitosti do veľkej miery konzervatívne. Prišli sme teda s nápadom ukázať deťom, že ľudia rôznych národností či náboženského presvedčenia sú vo svete normálnym javom a že ich tolerancia je základnou potrebou do života.

Škola by nemala deti iba vzdelávať, ale ich aj vychovávať a budovať v nich niečo, čím dokážu meniť našu spoločnosť. Moja vnútorná pohnútka bola priniesť na školu projekt, ktorý deťom neponúkne iba teoretické poznatky, ale vytvorí akúsi nadstavbu ľudských vzťahov. Hneď, ako sa program začal, som pochopila, že to bol krok správnym smerom.

Ako konkrétne by ste chceli takúto aktivitu zrealizovať?

Boris: Pôvodný nápad bol pritiahnuť do školy ľudí z organizácií, ktoré sa venujú ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom odlišní od väčšiny, napríklad utečencom alebo ľuďom z rómskych komunít. Naším hlavným cieľom je hravou a zážitkovou formou žiakom ukázať, že s týmito ľuďmi sa dá diskutovať a spolupracovať.

Aďa: Pre žiakov základnej školy je interaktívna forma veľmi dôležitá, na prednáške ešte obsedieť nevydržia. Je pre nich prirodzené, že keď si s niekým niečo zahrajú, tak je pre nich hneď priateľ. Podobnú atmosféru by sme chceli zachovať aj tu – aby nič nebolo silené a aby celá aktivita malá hravý priebeh.

Boris: Som za tie dva roky, ktoré som v programe strávil, veľmi vďačný. Myslím, že účasť v ňom mne aj škole dala veľa.

Aďa: Mojím cieľom bolo priniesť na školu projekt, ktorý deťom neponúkne iba teoretické poznatky, ale vytvorí akúsi nadstavbu ľudských vzťahov. Hneď, ako sa program začal, som pochopila, že to bol krok správnym smerom.

Dokážete takto spoločne meniť svet v Trstenej?

Aďa: Neviem, či sa nám podarí zmeniť Trstenú, ale chceme, aby, keď sa deti raz ocitnú mimo Oravy, boli pripravené a neriešili v sebe zbytočné predsudky a stereotypy. Chceme im ukázať, že vo svete existujú rôzni ľudia a nikoho z nás nedefinuje naša rasa alebo náboženstvo.   

Boris: Opierame sa o fakt, že deti na Orave majú minimálny kontakt s akýmikoľvek menšinami. Naša spoločná myšlienka smeruje k tomu, ukázať deťom, že ľudia inej rasy, vierovyznania či napríklad názorového zmýšľania sú rovnakí ľudia ako oni.

Pri organizovaní podujatí sú kľúčovými aspektmi spolupráca a budovanie vzťahov so žiakmi a celou komunitou školy. V čom vidíte dôležitosť vzťahu medzi žiakom a učiteľom vy?  

Boris: Nie je to len otázka jednej zorganizovanej akcie. Keď sa učiteľovi podarí žiakov zaujať a nadviazať s nimi vzťah, ktorý sa pohybuje aj na inej než formálnej rovine, a zapojí ich do niečoho zmysluplného, nie je problém obrátiť sa na žiakov aj neskôr s inými vecami, pri ktorých potrebuje pomôcť. Zároveň platí, že takýto vzťah sa buduje oveľa jednoduchšie práve pri neformálnych aktivitách.

Aďa: Keď si učiteľ so žiakmi vybuduje dôverný vzťah, sú aj deti tolerantnejšie. Musíme byť k žiakom úprimní a ľudskí, nechať ich v nás tak trochu čítať. Keď žiakom dovolíme vidieť, ako sa cítime, že máme zlý deň alebo učivo, aj keď nechceme, potrebujeme nahustiť, chápu a prijímajú situáciu lepšie, ako keď je vzťah čisto formálny. Práca s deťmi je potom oveľa jednoduchšia, empatia funguje oboma smermi. 

Boris: Veľmi oceňujem príklon k občianskemu vzdelávaniu. Je to niečo, čo na školách chýba a podceňuje sa, takže už len nápad túto oblasť posilniť je výborný.

Aďa: Tak isto oceňujem metodickú podporu – keď prídem na hodinu s vašou príručkou, žiaci sa vždy veľmi tešia. Odozva je vynikajúca a aktivity majú svoje čaro aj pre pasívnejších žiakov, ktorých sa mi vďaka príručke darí zapájať.

Myslíte si, že učitelia môžu byť pre svojich žiakov inšpiráciou? Ste inšpiráciou pre svojich žiakov vy? V čom? 

Boris: Absolventi gymnázia sa veľakrát vracajú a stávajú sa učiteľmi, takže o spätnú väzbu nie je núdza. Mne, ale aj kolegom, sa už viackrát stalo, že sa bývalý žiak vyjadril slovami – „rozhodol som sa ísť na pedagogiku kvôli tomu, ako si to robil ty.“ Myslím si, že učiteľ môže byť v tomto smere určite inšpiráciou. Ďalšia oblasť, v ktorej dokáže učiteľ svojich žiakov inšpirovať, je aj spôsob komunikácie – otvorenosť, férovosť. Stalo sa mi, že sa môj bývalý študent vyjadril o mojich hodinách slovami, že boli síce prísne, ale zato fér. Pre mňa osobne je to ešte väčšia miera ocenenia, ako keď sa niekto rozhodne byť učiteľom. 

Aďa: Keď od nás odchádzajú deviataci, vždy majú pripravenú veľmi peknú, formálnu reč na rozlúčku. Keď ale na ulici stretnem bývalého žiaka a ten zhodnotí, že čas, ktorý sme spolu v škole strávili, mal zmysel, má to úplne iný rozmer. Férovosť a ľudskosť sú podľa mňa dôležitejšie než množstvo informácií, ktoré deti dostanú, alebo to, aké povolanie si vyberú. Doteraz si pamätám na svojho učiteľa, ktorého hodiny ma nikdy neoslovili, pretože za celý čas neprejavil žiadnu emóciu a to je to, čo mi na jeho hodinách chýbalo – ľudskosť. 

Heslom 5. ročníka programu Školy, ktoré menia svet (ŠKMS) je “Učím, teda som” – kým je Boris, keď učí? 🙂

Boris: Som prísny učiteľ a človek, ktorý je ochotný vyjednávať iba s ľuďmi, ktorí si to istým spôsobom zaslúžia. Ak ma niekto podvádza, nemám dôvod vychádzať mu v ústrety, ale dokážem oceniť, keď sa žiak úprimne prizná, že niečo zabudol či neurobil. Neznamená to, že nemusí niesť následky, ale je si toho vedomý a ten vzťah je na úplne inej úrovni.

A kým je Aďa, keď učí? 🙂

Aďa: Som veľmi cieľavedomý a zásadový typ učiteľa – áno je áno, nie je nie. Nemôžem povedať, že by som bola príliš milá a mäkká, ale napriek tomu ani po rokoch nemám problém stretnúť sa s bývalými žiakmi, ktorí sa mi radi prihovoria. Snažím sa byť predovšetkým učiteľom, akého by som chcela pre svoje deti. 

Doteraz si pamätám na svojho učiteľa, ktorého hodiny ma nikdy neoslovili, pretože za celý čas neprejavil žiadnu emóciu a to je to, čo mi na jeho hodinách chýbalo – ľudskosť. Musíme byť k žiakom úprimní a ľudskí, nechať ich v nás tak trochu čítať. Práca s deťmi je potom oveľa jednoduchšia, empatia funguje oboma smermi. 

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do ŠKMS?

Boris: U nás na škole to bola od začiatku moja iniciatíva. Pravdou je, že posledných pár rokov sa v škole trápim, a tak som hľadal niečo, čo by ma inšpirovalo a posunulo ďalej. Po prihlásení som sa zo začiatku snažil z programu tak trochu vycúvať, ale našťastie sa mi to nepodarilo (smiech). Som za tie dva roky, ktoré som v programe strávil, veľmi vďačný. Myslím, že účasť v ňom mne aj škole dala veľa. 

Aďa: Škola by nemala deti iba vzdelávať, ale ich aj vychovávať a budovať v nich niečo, čím dokážu meniť našu spoločnosť. Moja vnútorná pohnútka bola priniesť na školu projekt, ktorý deťom neponúkne iba teoretické poznatky, ale vytvorí akúsi nadstavbu ľudských vzťahov. Prihlášku som, rovnako ako Boris, poslala z vlastnej iniciatívy. Hneď, ako sa program začal, som pochopila, že to bol krok správnym smerom. 

Ak svoju snahu nesmerujeme len na žiakov, ale na celú školu, tak ako to robí ŠKMS, je úžasné, akú silu dokáže mať kolektív učiteľov, ktorí chápu podstatu veci a majú spoločnú víziu. Je dôležité aktivizovať väčšinu a budovať komunitu. Práve preto je dôležité, aby sa ŠKMS dostávalo na čo najviac škôl.

V čom vidíte najväčší prínos účasti v programe ŠKMS?

Boris: Veľmi oceňujem príklon k občianskemu vzdelávaniu. Je to niečo, čo na školách chýba a podceňuje sa, takže už len nápad túto oblasť posilniť je výborný. Ďalšia vec, ktorá sa mi veľmi páči, je pravidelná metodická podpora z vašej strany – metodická príručka, mesačný newsletter, odborníci z externého prostredia, možnosť vyskúšať si veci v praxi počas tréningov.

Aďa: Februárový tréning bol prvý, ktorý som absolvovala a pozitívne pocity vo mne doznievaju doteraz. Ako učiteľka sa niekedy cítim unavená a frustrovaná, ale práve komunita ľudí zo ŠKMS mi pomáha takéto obdobia prekonať a dáva mi pocit, že nie som jediná, ktorá sa snaží meniť fungovanie na škole smerom k ľudskosti a solidarite. Tak isto oceňujem metodickú podporu – keď prídem na hodinu s vašou príručkou, žiaci sa vždy veľmi tešia. Sú radi, že niekoho zaujíma ich názor, že sa môžu vyjadriť, diskutovať medzi sebou. Odozva je vynikajúca a aktivity majú svoje čaro aj pre pasívnejších žiakov, ktorých sa mi vďaka príručke darí zapájať. 

Čo by ste odkázali učiteľom, ktorí rozmýšľajú nad zapojením sa do programu ŠKMS? 

Boris: Ak svoju snahu nesmerujeme len na žiakov, ale na celú školu, tak ako to robí ŠKMS, je úžasné, akú silu dokáže mať kolektív učiteľov, ktorí chápu podstatu veci a majú spoločnú víziu. Je dôležité aktivizovať väčšinu a budovať komunitu. Práve preto je dôležité, aby sa ŠKMS dostávalo na čo najviac škôl.

Aďa: Čokoľvek, čo dokáže žiaka prebrať z ľahostajnosti k okoliu má zmysel. Som presvedčená, že deti netreba za každú cenu viesť k čo najväčšiemu množstvu informácií, ale naučiť ich zodpovedne sa postaviť k svojim rozhodnutiam a prebrať zodpovednosť aj za ostatných. Program ŠKMS k tomu neskutočne prispieva. Čo sa týka učiteľského zboru, dostali sme možnosť zapojiť všetkých učiteľov. Spoločný tréning nám ukázal, že mnohí z nás pracujú na veciach s rovnakým cieľom a vďaka ŠKMS sa náš tím podarilo stmeliť. 

Ďakujeme za rozhovor, držíme vám palce pri zvládaní vyučovania na diaľku aj pri príprave spoločných akcií a tešíme sa na vás na najbližšom spoločnom tréningu!

Program Školy, ktoré menia svet je dvojročný tréningovo-mentoringový program určený predovšetkým pre učiteľov a učiteľky spoločenskovedných predmetov na ZŠ a SŠ kdekoľvek na Slovensku, ktorý sa zameriava na profesionálny rozvoj pedagógov a na rozvoj občianskych a životných schopností a zručností ich žiakov a žiačok. V školskom roku 2020/2021 otvárame jeho už 5. ročník. Pridajte sa do inšpiratívnej komunity Škôl, ktoré menia svet, aj vy – prihlasovanie je otvorené do 15. mája 2020! Ak sa prihlásite do 30. apríla 2020, automaticky získavate 10%  zľavu z ceny ročného účastníckeho poplatku! Prihlásiť sa môžete priamo prostredníctvom jednoduchého formulára nižšie. Tešíme sa na vás!

powered by Typeform

Foto: archív IPAO.