Učiteľka Petra: Stačí, že dobro začnú šíriť dvaja ľudia, a už to ide ako lavína

Peti, na úvod nám povedz niečo viac o sebe – ako si sa dostala k učiteľstvu? Vieme, že si študovala germanistiku, aká bola tvoja cesta od germanistiky k občianskej náuke?

Áno, vyštudovala som učiteľstvo v kombinácii germanistika-filozofia, a už počas štúdia som si prešla viacerými pracovnými skúsenosťami, vďaka ktorým som zistila, že najviac zo všetkého chcem pracovať s ľuďmi. Nasvedčovali tomu aj osobnostné testy, kde sa medzi mojimi silnými stránkami objavili empatia, pozitivizmus a schopnosť očariť druhých. Musela som sa až zasmiať, aké to bolo trefné – nikdy predtým som si to až tak neuvedomila. Navyše, ako najstaršia v rodine som bola zvyknutá starať sa okrem seba aj o ostatných. Žiadna dobre platená lektorská či kancelárska práca, či už na Slovensku alebo v zahraničí, mi nikdy nebola taká blízka, skôr som pri nej trpela. Takže som sa napokon vrátila a učila angličtinu, nemčinu a etickú výchovu na gymnáziu. Ale čo ma na učiteľstve fascinuje najviac, je, že ako učiteľ pomáhaš kreovať ľudí. Veľmi krásnu vec povedal Vlado Burjan: „Sú dva typy učiteľov: tí vedeckí, ktorí odovzdávajú žiakom vedomosti, ale najmä tým žiakom, ktorí majú radi definície a poučky. A potom sú tí, ktorí majú na učení radi to ľudské a formujúce. Ani jeden typ nie je dobrý alebo zlý, práve naopak, obidva sú potrebné, pretože sa na škole navzájom dopĺňajú” (parafráza, pozn.red.). A ja som sa našla v tom druhom. To je pre mňa na učiteľstve tá fascinujúca, ale zároveň strašne vyčerpávajúca, vec – lebo ak ty nie si ten, kto horí a kto je vždy na hodine nabitý energiou, potom ani deti z toho nič nemajú.

Byť učiteľkou bez horenia, ako sama hovoríš, nejde a ani by ti to nedávalo zmysel. Čo ti pomáha horieť, a tým zapáliť aj druhých?

Ja som sa pomerne skoro stala mamou a pochopila som, ako veľmi je prepojený ten „veľký” svet v škole a ten „malý” v rodine. Vďaka tomu som si uvedomila, že najdôležitejším článkom v celom tom kruhu som ja ako človek a mala by som napĺňať aj svoje potreby, pretože len vtedy budem schopná rešpektovať svoje deti doma aj v triede. Pokiaľ ja nie som šťastná, nemám popri iných veciach čas na seba a nechodím do práce s tým, že ma to tu baví, tak potom ani tie moje deti na hodine neviem pochopiť a neviem ich rešpektovať. A na to mne osobne veľmi pomáha jóga.

Druhá vec, čo ma asi zachránila a spôsobila, že ešte učím a nie som niekde v korporátnom svete, je práve škola, na ktorej učím. Keď Ivetka s Jankou (pani riaditeľka a pani zástupkyňa, pozn.red.) otvárali Súkromnú základnú školu S.E.N.E.C., vôbec sme sa nepoznali, ale už na prvom stretnutí na káve sme si názorovo sadli. Mali víziu školy, kde si budú môcť robiť veci slobodne „po svojom” a ja som sa vtedy strašne potešila, že budem môcť nejakým spôsobom spolutvoriť prostredie našej školy a to sa mi zdalo úžasné. Na tejto škole som už tretí rok, v podstate od jej vzniku. Učím s možnosťou slobody robiť veci tak, ako ja chcem a tak, aby sa decká učili zmysluplné veci. To som doteraz v žiadnej inej škole nemohla.

Ako je to s tými občianskymi a spoločenskými témami? Príjemne si nás prekvapila tým, že ako jedna z mála učiteľov vyslovene vidíš potrebu rozprávať sa so žiakmi aj o politických a občianskych témach. Prečo si myslíš, že je to dôležité?

Do Senca sme sa s rodinou presťahovali pred skoro 11 rokmi a ja som si začala všímať, koľko vecí vo verejnom priestore nefunguje nielen v celoslovenskom meradle, ale ani tu, v malom. Párkrát som sa zúčastnila zasadnutí mestského zastupiteľstva a hrozne ma hnevali niektoré veci, separovali sme odpad, ale nakoniec to všetko skončilo v jednej kope. Vtedy mi môj muž hovoril, teba to štve a doma o tom hovoríš, to je jedna vec, ale druhá vec je, či s tým vieš aj niečo spraviť, pretože nadávať na politikov s tým, že aj tak sa nič nezmení, to je také naše. Tak ma to hnevalo, že som sa potom aj naozaj ozvala a pochopila som, že veci ovplyvním len tak, že na strane mesta budú ľudia, ktorí budú počúvať. Všetko je prepojené – učiteľský, ľudský a občiansky život, všetko spolu súvisí a keď tým nežiješ, tak sa o tom ani nemôžeš so žiakmi rozprávať. Popri tom je teória iba 1%, zvyšných 99% by mala byť prax, zážitky a skúsenosti v teréne.

Foto: Inštitút pre aktívne občianstvo

Keď si predstavíš posledný rok u vás na škole a všetko, čo sa ti podarilo, na čo si najviac hrdá?

Od začiatku svojho pôsobenia na škole sa snažím medzi kolegami propagovať myšlienku robenia dobrých skutkov a toho, že tento postoj musí vychádzať od nás, pedagógov, a keď žiaci budú vidieť, že to funguje medzi nami, sami sa pridajú. Stalo sa to pred Vianocami, ôsmaci robili celej škole Mikulášov a potom organizovali Deň komplimentov. V nadväznosti na to, behom jednej hodiny, prišli k ôsmakom tretiaci, pustili im meditačnú hudbu a robili im masáž. Pani učiteľka im povedala, že dobré skutky fungujú na princípe “pošli to ďalej”, a že ak chceme, aby nám na škole bolo spolu dobre, musíme jeden pre druhého robiť pekné veci. Dojalo ma to k slzám. Stačí, že dobro začnú šíriť dvaja ľudia, a už to ide ako lavína.

Myslíš si, že aby sa podaril takýto malý zázrak, je na to potrebná podpora vedenia, kolegov, pozitívna klíma na škole?

Určite veľmi. Samozrejme, ani my nemáme všetko len pozitívne, ale pokiaľ je na škole väčšina ľudí, ktorá sa naladí na spoločné pozitívne veci, zmena je možná. Ale akonáhle je v tíme niekto neustále negatívne naladený, a môže to byť aj len jeden človek, všetko je zlé a aj samotné deti to cítia. Ak je vnútorné a osobnostné nastavenie na škole negatívne, tak s tým sa nedá veľmi pohnúť. Môžeš mať úžasné metódy, ale tie decká to prekuknú a nefunguje to. Takže z môjho pohľadu je veľmi dôležité, aby človek na sebe chcel pracovať, aby bol tomu otvorený.

Ako vnímaš svoju účasť v programe Školy, ktoré menia svet a, celkovo, spoluprácu s Inštitútom pre aktívne občianstvo?

No, úplne úžasne! Ja som si vás určite objednala, vyslala som tú myšlienku, keď som dostala občiansku (smiech). Ja som vlastne vyštudovala filozofiu – v nej som doma, ale tie ostatné témy občianskej náuky na základnej a na strednej škole mi možno neboli až také blízke. Vyhľadávala som si najrôznejšie zdroje a až ma oblieval pot pri myšlienke, ako to zvládnem. A potom zrazu, že je tu program na občiansku výchovu. Povedala som si, super, dostanem metodiku, stretnem sa s ľuďmi, ktorí to robia a je to dobré. Takže pre mňa to bola veľká inšpirácia a aj taká záchranná loď. Ďakujem vám veľmi za to, že ste. Myslím, že program Školy, ktoré menia svet vyplnil dieru na trhu a priniesol to, čo učitelia skutočne potrebujú. Pretože, presne ako v IPAO (Inštitút pre aktívne občianstvo, pozn. red.) hovorievate, máloktorý učiteľ občianskej náuky ju má vyštudovanú a ak aj má, mnohí ju vyučujú frontálne, poznámkovaním a skúšaním učebnicového obsahu. Nehovorím, že je to zlé, ale v spoločnosti rezonujú oveľa aktuálnejšie témy, o ktorých sa deti chcú rozprávať, a tak je fajn to kombinovať. Teraz, napríklad, deti chceli rozoberať prezidentské voľby a chceli argumentovať, prečo by koho volili. A to je veľmi dôležité, aby sme učili to, čo žijeme. Rovnako je pre mňa obrovským prínosom podpora a vaše know-how v oblasti žiackej školskej rady, ktorých sa nám s kolegyňou dostáva v rámci projektu Tvorba mechanizmov participácie detí a mládeže na rozhodovacích procesoch školy a tvorbe verejných politík mládeže (pozn.: Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu.).

Foto: Inštitút pre aktívne občianstvo

Prečo je pre teba komunita Škôl, ktoré menia svet dôležitá? Čo ti dáva a v čom ťa inšpiruje?

Asi práve tú inšpiráciu, zosieťovanie a príklady dobrej praxe. Pre mňa ako učiteľa je veľmi dôležité odskúšať a zažiť si jednotlivé aktivity, pretože následne ich dokážem oveľa efektívnejšie implementovať do vyučovania. Keď dostanem metodiku, je to fajn. Ale tým, že mám aj súkromne, aj pracovne toho strašne veľa, je pre mňa oveľa lepšie spraviť si čas cez víkend a prejsť si tie aktivity na sebe a zažiť si ich. Teraz si viem vybrať, toto sa mi páči, toto viem určite minimálne na troch hodinách využiť. A naopak, toto u nás asi nebude fungovať. Je to aj ten zážitok cez tú prax, ktorý je hrozne dôležitý. Rozprávali sme sa o tom aj s Dávidom Králikom, minulý rok bol môj mentor, že toto má vôbec najväčší zmysel pre učiteľa. Oproti iným programom sa mi na Školách, ktoré menia svet páči aj fakt, že do programu ste zapojené aj vy (Janka a Miška, pozn. red.) ako lektorky – nielen, že zastrešujete program organizačne, ale s nami aj priamo pracujete. Metodicko-pedagogické centrá môžu kľudne zrušiť, tam to vôbec nefunguje. Tréningy Škôl, ktoré menia svet sú nabité novými, dôležitými témami a zážitkami, robíte to dobre. Neobmedzujú moje pracovné povinnosti a konajú sa aspoň čiastočne vo voľnom čase, to mi veľmi vyhovuje – stihnem sa tak v sobotu venovať sebarozvoju a mať pritom voľnú nedeľu, a to je príjemné.

Tréningy sú takto načasované zámerne, je to taký kompromis (štvrtok večer až sobota obed, pozn. red.), aby ste mali kúsok víkendu, a zároveň veľa nevymeškali zo školy. Prečo by si účasť v programe Školy, ktoré menia svet odporučila učiteľom, ktorí zvažujú prihlásenie sa doň?

Kvôli super lektorkám (smiech). Jednoznačne kvôli tej občianskej – má obrovský zmysel venovať jej na škole patričnú pozornosť, pretože prináša niečo, čo sa bytostne týka každého z nás. Rovnako sa mi páči to, že sú do programu zapojení občiankari, väčšinou ešte v kombinácii s niečím iným, a tak počas spoločných stretnutí vznikajú zaujímavé momenty, nové metódy a prístupy. Tiež mi veľmi vyhovuje metodika a témy, ktorým sa v programe venujeme.

Čo ťa program Školy, ktoré menia svet naučil?

Účasť v programe Školy, ktoré menia svet ma posilnila a povzbudila v tom, že idem na to, ako učiť občiansku náuku, dobre a že učiť “inak” je úplne v poriadku. Získala som vďaka nemu novú inšpiráciu, ako uchopiť náročné témy, napríklad, naposledy som u siedmakov skúšala novú hru zameranú na dôveryhodnosť médií a reagovali na ňu veľmi pozitívne. Zároveň som vnímala, že keby som nepripravovala túto aktivitu pre žiakov, sama by som si naplno neuvedomila dôležitosť aj tejto témy. Teraz sa už na tie veci pozerám trošku inak. Vďaka Školám, ktoré menia svet, som sa tiež dostala do kontaktu s veľmi inšpiratívnymi lektormi, napríklad s Jurajom Smatanom, ktorého mám od spoločného stretnutia medzi svojimi kontaktmi na Facebooku.

Foto: Inštitút pre aktívne občianstvo

Aké sú tvoje ďalšie ciele v oblasti rozvíjania občianskych kompetencií žiakov, aj čo sa týka klímy na škole, spolupráce kolegov, rodičov a medzipredmetových vzťahov?

Mala by som radosť, keby žiaci začali vnímať, že hodina, ale aj atmosféra na škole, je aj v ich rukách. Vzájomný rešpekt, empatia, “neškatuľkovanie” na triedy, ale vnímanie školskej komunity ako celkového organizmu, ktorý tvoríme spoločne a ktorý závisí od každého jedného z nás, presne ako stav našej spoločnosti. Rozprávali sme sa na začiatku roka o tom, že toto sú témy, ktoré by sme mali na hodinách občianskej prebrať, ale že som otvorená aj iným veciam podľa toho, čo ich zaujíma. A myslím si, že na tej občianskej to začína celkom fungovať – čím viac sú deti zvyknuté na projektové vyučovanie a na to, že majú priestor na diskusiu, tým viac sa hodina vyvíja podľa ich predstáv a potrieb. Ja by som rada na hodinách len počúvala a otvárala ústa nad tým, čo všetko objavili a čo chcú vyskúšať. Keď vyrastú v prostredí, kde podpora zo strany učiteľov nie sú len prázdne slová, ale naozaj uskutočnené projekty a pocit slobody a sebarealizácie, som presvedčená, že vo výsledku vychováme angažovaných, zdravo sebavedomých ľudí odhodlaných robiť správne rozhodnutia.

Máš pre našich čitateľov nejaký odkaz?

Určite do toho ísť – aj do programu Školy, ktoré menia svet, aj do otvárania aktuálnych spoločenských a občianskych tém na škole. Nebáť sa, risknúť to – ten strach z politiky sme si možno vybudovali aj sami, dlho sme sa o ňu nezaujímali a výsledok sa dostavil. Poučme sa z toho. Deti častokrát doma s rodičmi nemajú čas sadnúť si a rozprávať sa o bežných rodinných témach, nie ešte o celospoločenských či politických. Boli prekvapené, že na to dostali priestor na hodine a že aj oni boli vypočutí a počuli iné názory. Pluralita, rozmanitosť a porozumenie toho, že to nie je zlé ani ohrozujúce, lebo sú ľudia, ktorí to vnímajú ako hrozbu, sú mimoriadne dôležité. Aj také sú Školy, ktoré menia svet.

Peti, ďakujeme za rozhovor a prajeme celej škole, aby sa vám aj naďalej darilo meniť svet!

Projekt Tvorba mechanizmov participácie detí a mládeže na rozhodovacích procesoch školy a tvorbe verejných politík mládeže realizuje Inštitút pre aktívne občianstvo v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti  a Radou mládeže Slovenska.

Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu.