Dávida Králika netreba v komunite čitateľov, ktorí sa zaujímajú o zážitkové a inovatívne vzdelávanie, dlho predstavovať. V súčasnosti pôsobí ako učiteľ na SZŠ Felix, ktorej je zároveň spoluzakladateľom, a ako mentor a supervízor programu Individuálny rozvojový program učiteľa v organizácii LEAF. V programe Školy, ktoré menia svet, pôsobí ako lektor, ktorý účastníkom sprostredkúva témy participácie, slobody a zodpovednosti v škole. V rozhovore s ním sa dočítate, ako sa z učiteľa stal učiteľ-dobrodruh, aj to, čo by poradil učiteľom, ktorí chcú byť nositeľmi zmeny v našom školstve.

Prečo si sa rozhodol stať sa učiteľom?

Niektorí by si mohli myslieť, že stať sa učiteľom bolo mojim snom od malička. Nechcem nikoho sklamať, ale, ak si dobre pamätám na časy, keď som sa rozhodoval, kam po strednej škole ďalej, pedagogická fakulta pre mňa predstavovala pohodlnú voľbu. Nebol som práve najsnaživejší žiak a rozhodnutie padlo tak trochu z lenivosti, keďže som vnímal tento odbor ako pohodové štúdium.

Vnímal si svoje povolanie od začiatku rovnako? 

Myslím, že nie. Na začiatku som učil oveľa tradičnejším spôsobom – prídem, vyskúšam pred tabuľou, vysvetlím nové učivo, nadiktujem poznámky, zadám domácu úlohu. Ak som aj pre žiakov vymyslel nejakú netradičnú hru alebo aktivitu, jej hlavným aktérom som bol zvyčajne ja. Dnes sa snažím byť omnoho menej v centre pozornosti, pretože si myslím, že učiteľ by mal byť pre svojich žiakov sprievodcom a nie vodcom.

Učenie neberiem ako povinnosť, ale ako príležitosť zažiť so svojimi žiakmi na každej hodine malé dobrodružstvo.

Kedy a prečo nastal zlom? A ako vlastne?

Na presný moment, kedy došlo k zmene, si nespomeniem, ale zlom u mňa nastáva každý deň (úsmev). Jednou z najkrajších vecí na povolaní učiteľa je, že, aj keď by sme mali deťom odovzdávať nové vedomosti a skúsenosti my, veľakrát sú to práve deti, ktoré učia nás. Za seba môžem povedať, že sa niečo nové naučím na každej hodine, aj keď len výnimočne z učebníc. Dôležitejšie sú pre dospelých aj pre deti zážitky a schopnosť vystúpiť z komfortnej zóny.

V čom sa najviac líši Dávid teraz od Dávida predtým?

Najväčší rozdiel vnímam v tom, že na začiatku som k učeniu pristupoval skôr konvenčne a s väčšou opatrnosťou. Za ostatné roky som pri učení nazbieral množstvo skúseností a na veľa vecí sa teraz pozerám z iného uhla. Učenie neberiem ako povinnosť, ale ako príležitosť zažiť so svojimi žiakmi na každej hodine malé dobrodružstvo.

Heslom 5. ročníka programu Školy, ktoré menia svet (ŠKMS) je “Učím, teda som” – kým je Dávid, keď učí? 🙂

Myslím si, že učitelia by sa pri výkone svojho povolania nemali snažiť byť niekým, kým v skutočnosti nie sú. Ak už pre nič iné, tak preto, že deti nás raz-dva prekuknú a vybudovať si úprimný vzťah s niekým, kto vám klame, je priam nemožné. Keď učím, som teda presne tým istým človekom, ktorým som aj doma, aj v spoločnosti – optimistickým bláznom, ktorý verí na lietanie, záchranu v poslednej chvíli, zmenu človeka k lepšiemu – skrátka, na zázraky.

Na tréningoch ŠKMS som sa stretol so skupinou ľudí, ktorí boli nabití pozitívnou energiou a bolo z nich cítiť odhodlanie a zápal pre vec. Kým toto nebude postojom väčšiny učiteľov, ani tá najlepšie nastavená reforma zo strany ministerstva školstva nemá šancu na úspech.

Myslíš si, že učiteľ môže svojím prístupom ovplyvniť žiakov? V čom?

To si nemyslím, to viem! 🙂 Nedávno som stretol svojho bývalého žiaka, ktorý sa stal učiteľom a inšpirovalo ho k tomu to, akým štýlom som jeho triedu učil ja. Verím, že nie som jediný, kto má takýto zážitok. Zážitok, ktorý ale zrejme toľkí nezdieľame, je, že keď som nosil dlhé vlasy, nechalo si ich narásť aj viacero chalanov z triedy (smiech).

Čo je podľa teba najväčšia výzva, ktorej učitelia čelia?

Za najväčšiu aktuálnu výzvu považujem schopnosť odlíšiť naše vlastné obavy a strach od reálneho nebezpečenstva. A tiež schopnosť prestať hľadať dôvody, prečo to nejde a začať hľadať cestu, ako to ide. Kým toto nebude postojom väčšiny učiteľov, ani tá najlepšie nastavená reforma zo strany ministerstva školstva nemá šancu na úspech.

Dôležitejšie sú pre dospelých aj pre deti zážitky a schopnosť vystúpiť z komfortnej zóny. Myslím si, že učiteľ by mal byť pre svojich žiakov sprievodcom a nie vodcom.

Ako by si opísal učiteľov, ktorých si stretol počas ŠKMS, teda účastníkov programu?

Ak by som ich mal opísať v skratke – veselé tváre, vietor vo vlasoch a slnko v očiach. Na tréningoch ŠKMS som sa stretol so skupinou ľudí, ktorí boli nabití pozitívnou energiou a bolo z nich cítiť odhodlanie a zápal pre vec. Myslím, že mnohí z nich svojou prácou žijú a svojim žiakom chcú vo všetkých ohľadoch odovzdať to najlepšie, čo je v ich silách.

Čo by si odkázal učiteľom, ktorí rozmýšľajú nad zapojením sa do programu ŠKMS?

Ak máte chuť skutočne objavovať nové veci a možnosti, nebojíte sa pri tom občas spadnúť a udrieť sa a chcete zažiť momenty, ktoré vám, v tom najlepšom zmysle slova, vyrazia dych, určite choďte do toho. A naplno!

Ďakujeme za rozhovor a tešíme sa na ďalšie stretnutia s tebou a so Školami, ktoré menia svet!

Program Školy, ktoré menia svet je dvojročný tréningovo-mentoringový program určený predovšetkým pre učiteľov a učiteľky spoločenskovedných predmetov na ZŠ a SŠ kdekoľvek na Slovensku, ktorý sa zameriava na profesionálny rozvoj pedagógov a na rozvoj občianskych a životných schopností a zručností ich žiakov a žiačok. V školskom roku 2020/2021 otvárame jeho už 5. ročník. Pridajte sa do inšpiratívnej komunity Škôl, ktoré menia svet, aj vy – prihlasovanie je otvorené do 15. mája 2020! Prihlásiť sa môžete priamo prostredníctvom jednoduchého formulára nižšie. Tešíme sa na vás!

powered by Typeform

Foto: archív IPAO.