Príbeh Základnej školy s materskou školou Brehy je príbehom o rozvoji a premene školy zvnútra – začal silnou víziou dvoch výnimočných učiteliek, ku ktorým sa postupne pridali a pridávajú ďalší kolegovia. Ako s inováciou a zmenou školy začať, na čo nezabudnúť a ako pomôcť žiakom i váhavejším kolegom stať sa jej súčasťou, rozprávajú Petra Belanová, riaditeľka školy, Jana Šuchterová, učiteľka angličtiny a koordinátorka žiackej školskej rady, ktorú vedie v spolupráci s Adamom Baranom, učiteľom dejepisu a občianskej náuky. Čo je podľa nich najlepší pocit v ich práci? Prečo je tímová spolupráca dôležitá? Odkiaľ čerpajú nápady a inšpiráciu? To všetko sa dozviete v rozhovore nabitom výbornými myšlienkami pre vedenie škôl i učiteľov. Začítajte sa doň s nami!

Na začiatok otrepaná, ale dôležitá otázka: čo vás priviedlo k učiteľstvu?

Peťa: Osobne som nikdy nechcela byť učiteľka, chcela som byť archeologička alebo knihovníčka, no k učiteľstvu ma priviedlo to, že som od malička vyrastala s deťmi, ktoré boli telesne a mentálne hendikepované. Inšpirovali ma k tomu, aby som pomáhala druhým.

Janka: Ja som vyštudovala odbor prekladateľstvo, tlmočníctvo a regionálny rozvoj. Počas štúdia som z dôvodu formálnych zmien na univerzite stála pred voľbou či dokončiť štúdium v mojom pôvodnom odbore alebo začať znovu v učiteľstve. Keď som bola raz na praxi s mojimi spolužiakmi, povedali mi, že nechápu, že som vôbec išla študovať prekladateľstvo, pretože som podľa nich rodený učiteľ.

Kedy, resp. pri akej príležitosti, ste pocítili, že ste na správnom mieste?

Janka: To, že toto je moja cesta, som pochopila, keď som začala dostávať pozitívne spätné väzby od mojich študentov, ktorým som ukázala iný prístup k životu a vzdelávaniu a ktorí po ľudskej stránke vykročili na tú správnu cestu. Ten pocit je neopísateľný.

Peťa: Ja som počas štúdia mala šťastie na prax u jednej pani učiteľky, ktorá mi ukázala, že to, čo študujem, má hlboké poslanie a že to študujem naozaj preto, že chcem pracovať s deťmi. Iba to potvrdzuje moju skúsenosť, že dobrý učiteľ je dôležitým človekom v živote žiaka či študenta.

Adam: U mňa to začalo v detstve, keď mi mama pustila film Indiana Jones – tak ma to chytilo, že som vyštudoval učiteľstvo histórie (a občianskej náuky, pozn. red.). Po čase som zistil, že nechcem pracovať v kancelárii, ale hľadám niečo dynamické. Školstvo ako také aj prostredie (našej) školy sú každý deň iné. Najviac mi však pomohla pani docentka na univerzite, ktorá ma podporila v mojom smerovaní a v tom, že môžem učiť inak, tak, ako chcem.

Myslím si, že na témach, akými sú občianske kompetencie alebo kritické myslenie, ktoré program Školy, ktoré menia svet ponúka, treba stavať – čím viac sa im budeme s deťmi teraz venovať, tým väčší pozitívny prínos to pre ne bude mať v dospelosti.

Naším dlhodobým cieľom v programe Školy, ktoré menia svet je pracovať nielen s jedným učiteľom zo školy, ale s čo najväčšou skupinou učiteľov vrátane vedenia školy, ktoré má vplyv na celkové smerovanie školy. Aká je vaša skúsenosť v otázke spolupráce na zmene školy?

Peťa: Keď chce zmenu dosiahnuť iba jeden učiteľ alebo iba riaditeľ, je to veľmi ťažká situácia. Zažili sme ju s Jankou počas nášho prvého roka na škole. Keby sme chceli zmenu iba ja alebo iba Janka, tak to na našej škole vôbec nevyzerá tak, ako je tomu dnes. Som veľmi hrdá, že sa k nám postupne pridávajú aj ďalší kolegovia. A hoci prácu na niektorých našich cieľoch skomplikovala pandémia, ideme ďalej. Sila tímu je v procese inovácie či neustáleho rozvoja veľmi dôležitá.

Ako sa vám darilo a darí motivovať kolegov k tomu, aby sa k vám pridali? Čo by ste poradili riaditeľom, ktorí sa snažia o zmenu, ale nedarí sa im na svoju stranu získať kolegov? 

Peťa: Zo skúsenosti si myslím, že najdôležitejší krok je ísť ostatným kolegom príkladom a ísť do každej zmeny ako prvý. Touto cestou je totiž možné im ukázať, že sa nemusia báť nových vecí a zmien, ktoré prídu. Ľuďom môžete ponúknuť motiváciu, či už peniaze, voľno alebo benefity, ale keď o niečom nie sú vnútorne presvedčení a sami to nechcú, budú to robiť iba “naoko” a výsledný efekt bude opačný. Dôležité je preukázať ľuďom dôveru a podporu.

Janka: Nám veľmi pomohlo, že sme počas jedného školského roka navštevovali iné školy a hľadali sme u nich inšpiráciu. Školy boli voči nám otvorené a zdieľne a otvorene priznali aj to, čo im nevyšlo. Takýmto spôsobom sme sa od nich učili aj my. Dôležitú úlohu v celom procese tiež zohral náš Tím pre rozvoj školy a participatívne riadenie školy, kedy mal každý učiteľ možnosť podieľať sa na zmenách v škole. Toto know-how sa snažíme odovzdávať teraz aj my ďalším školám, ktoré nás požiadajú o radu.

Adam: Hneď po mojom príchode do školy som ako nový člen tímu dostal od Peti úlohu, aby som sa zúčastnil projektu Školy, ktoré menia svet. Vtedy som si uvedomil, že so mnou rátajú a že aj ja som dôležitá súčasť školy a môžem byť jej prínosom.

Čo vnímate – ako riaditeľka, učiteľ/ka a koordinátor/ka žiackej školskej rady (ŽŠR) – ako najväčší benefit, pre ktorý sa oplatí rozvíjať participatívnu klímu školy?

Janka: Pre mňa ako pre učiteľa je najväčším prínosom vidieť šťastné deti a šťastných rodičov a vedieť, že im odovzdávame niečo, čo využijú v praktickom živote. Nenahraditeľný je tiež dobrý pocit v podobe spätnej väzby od rodičov a detí, ktoré k nám začali prestupovať z okolitých škôl.

Adam: Ja osobne cítim veľkú a pozitívnu zmenu v tom, že chodím do práce veľmi rád a domov prichádzam s otvorenou hlavou.

Peťa: Mňa ako riaditeľku zas nesmierne teší, že na zmenu nie som sama. Dnes sú v tom so mnou ľudia, ktorí zmenu sami chcú a nikto ich do nej nemusí nútiť – sami za mnou prídu do riaditeľne s tým, že majú nový nápad. Toto je sen každého riaditeľa, mať v kolektíve takýchto ľudí. Veľmi si to na kolegoch vážim.

Nezáleží na tom, či učím 10 alebo 15 rokov, každý máme šancu a možnosť niečo zmeniť a to sa môže udiať aj vďaka Školám, ktoré menia svet.

Čo by z vašej skúsenosti pomohlo učiteľom alebo riaditeľom, ktorí majú z inovácií a zmien obavy? Ako ich podporiť v experimentovaní a znovuobjavení radosti z učenia?

Janka: Podľa mňa sú cestou vzájomné návštevy na hodinách, kolegiálny koučing alebo mentoring. A to preto, aby sme začali pozerať na svoj štýl výučby aj inými očami. Takýmto spôsobom môžeme byť ako kolegovia prínosom jeden pre druhého, učiť sa od seba navzájom a inšpirovať sa. Každý učiteľ, či je aktívny viac alebo menej, je dôležitou súčasťou tímu. Je však potrebné, aby bol spätnej väzbe aspoň trochu otvorený.

Peťa: Veľmi dôležité je aj to, aby boli v kolektíve učiteľov jeden alebo dvaja takí, ktorí sú akční a dávajú ostatným impulz. Máme však, prirodzene, aj kolegov, ktorí sú šikovní, ale sú povahovo tichší a bojazliví. V takomto prípade sa mi osvedčil súkromný rozhovor, prostredníctvom ktorého dotyčného ubezpečím, že má moju stopercentnú dôveru a dvere otvorené pre akýkoľvek nápad. 

Janka: Rovnako dôležité tiež je, aby zmenám bolo otvorené vedenie školy. Je nemožné, aby došlo k pozitívnym zmenám, ak im je vedenie neprístupné. Ten balans a vzájomná podpora sú kľúčové – každý človek potrebuje počuť pochvalu, ktorá ho ešte o niečo viac nakopne a posunie dopredu.

Čo by z vašej skúsenosti pomohlo učiteľom alebo riaditeľom, ktorí majú z inovácií a zmien obavy? Ako ich podporiť v experimentovaní a znovuobjavení radosti z učenia?

Janka: Podľa mňa sú cestou vzájomné návštevy na hodinách, kolegiálny koučing alebo mentoring. A to preto, aby sme začali pozerať na svoj štýl výučby aj inými očami. Takýmto spôsobom môžeme byť ako kolegovia prínosom jeden pre druhého, učiť sa od seba navzájom a inšpirovať sa. Každý učiteľ, či je aktívny viac alebo menej, je dôležitou súčasťou tímu. Je však potrebné, aby bol spätnej väzbe aspoň trochu otvorený.

Peťa: Veľmi dôležité je aj to, aby boli v kolektíve učiteľov jeden alebo dvaja takí, ktorí sú akční a dávajú ostatným impulz. Máme však, prirodzene, aj kolegov, ktorí sú šikovní, ale sú povahovo tichší a bojazliví. V takomto prípade sa mi osvedčil súkromný rozhovor, prostredníctvom ktorého dotyčného ubezpečím, že má moju stopercentnú dôveru a dvere otvorené pre akýkoľvek nápad. 

Janka: Rovnako dôležité tiež je, aby zmenám bolo otvorené vedenie školy. Je nemožné, aby došlo k pozitívnym zmenám, ak im je vedenie neprístupné. Ten balans a vzájomná podpora sú kľúčové – každý človek potrebuje počuť pochvalu, ktorá ho ešte o niečo viac nakopne a posunie dopredu.

Ako do tvorby takejto otvorenej a podporujúcej školskej klímy zapojiť deti a ŽŠR?

Janka: Žiaci zapojení do ŽŠR by mohli byť priamou súčasťou zmien v škole. V našej ŽŠR som začala postupne oslovovať deti s tým, že by sme sa mohli pravidelne stretávať a vyskúšať niečo nové. Postupom času začali deti samé prichádzať s novými nápadmi. Okrem iného by sme mali dať deťom pocítiť, že aj oni sú dôležití, pretože sú tu pre svojich spolužiakov a môžu pre nich a pre seba robiť v škole zmeny. 

Vy ste počas dištančného vzdelávania zorganizovali stretnutie vašej ŽŠR so ŽŠR na ZŠ P. O. Hviezdoslava v Trstenej. Ako to prebiehalo? Bol to nápad detí alebo ste ich k tomu “postrčili” vy?

Adam: Nápad vyplynul z online stretnutí s ďalšími učiteľmi v programe (Školy, ktoré menia svet, pozn. red.). S Jankou sme vtedy uvažovali o pozvaní nových detí do ŽŠR, čo sme nakoniec aj urobili. Deti začali mať negatívnejší postoj k tomu, že by mali kvôli stretnutiu ŽŠR zostať “sedieť za počítačom”, tak sme sa rozhodli ukázať im, že aj ďalšie žiacke rady takto pracujú a že online prostredie má aj svoje výhody – napríklad tú, že sa môžu veľmi jednoducho spoznať so ŽŠR na inej škole a pozdieľať si skúsenosti. No, a keďže som bol prostredníctvom programu v kontakte s Andreou z Trstenej (účastníčkou programu, pozn. red.), spojili sme sily a dopadlo to výborne. Podarilo sa nám nadviazať kontakt a ďalšie spoločné stretnutie nás čaká v máji. 🙂

Podľa mňa sú cestou vzájomné návštevy na hodinách, kolegiálny koučing alebo mentoring. A to preto, aby sme začali pozerať na svoj štýl výučby aj inými očami. Takýmto spôsobom môžeme byť ako kolegovia prínosom jeden pre druhého, učiť sa od seba navzájom a inšpirovať sa.

My sme mali Učiteľov, ktorí menia svet počas pandémie pocit, že im veľmi pomohlo, že sa mohli stretnúť aspoň prostredníctvom online formy. V čom vy vnímate prínos vzdelávacích programov pre učiteľov, ako sú napr. Školy, ktoré menia svet?

Peťa: Veľkým prínosom je zážitkový formát vzdelávania, pretože je to niečo, čo sa snažíme ponúknuť aj našim žiakom, a preto je dobré, ak ho zažijú učitelia na vlastnej koži. Tú pozitívnu energiu okamžite prenesú do školy a skúšajú presne to, čo absolvovali na vzdelávaní a nikdy predtým to na svojich hodinách nerobili. To inšpiruje i ostatných kolegov, ktorí sa vzdelávania nezúčastnili, je to ako reťazový efekt. Tá energia, ktorú si učitelia prinesú, je na nezaplatenie. 

Janka: Rovnako aj tá interakcia medzi učiteľmi na vzdelávaní je veľmi obohacujúca, pretože učitelia spolu komunikujú, vymieňajú si skúsenosti a aj napriek tomu, že to v žiadnej škole nie je dokonalé, začnú spolupracovať a vzájomne si pomáhať. Nám s Peťou takto pomohla účasť v Komenského inštitúte.

Aká bola tvoja skúsenosť, Adam, keď si sa prvýkrát zúčastnil aktivít v programe Školy, ktoré menia svet?

Adam: Nevedel som, do čoho idem, bola to pre mňa prvotina. Ale povedal som si, že to skúsim. Bola to pre mňa dvojročná vysoká škola za dva dni, rýchlokurz. 🙂

Pre mňa ako pre učiteľa je najväčším prínosom vidieť šťastné deti a šťastných rodičov a vedieť, že im odovzdávame niečo, čo využijú v praktickom živote.

Do 16. mája je otvorené prihlasovanie do nového ročníka Škôl, ktoré menia svet. Čo by ste odkázali riaditeľom alebo učiteľom, ktorí uvažujú nad tým, že doň svoju školu prihlásia?

Peťa: Odporúčam tento program všetkým školám, aj keď zatiaľ nie sú 100%-ne presvedčené, či je pre nich vhodný alebo potrebný. Po prvom stretnutí budú premýšľať nad tým, ako vôbec mohli mať takéto pochybnosti. Vidím to aj na mojich kolegoch, ktorí sa už po prvom stretnutí vrátili veľmi nadšení a motivovaní. Myslím si, že na témach, akými sú občianske kompetencie alebo kritické myslenie, ktoré program Školy, ktoré menia svet ponúka, treba stavať – čím viac sa im budeme s deťmi teraz venovať, tým väčší pozitívny prínos to pre ne bude mať v dospelosti. A keď budeme pracovať sami na sebe, docielime postupne aj zmenu svojej školy.

Janka: Myslím si, že program Školy, ktoré menia svet a vzdelávania podobného charakteru sú pre učiteľov veľkým prínosom. Vy ste tí, ktorí nám ukazujú, že sa to dá robiť aj inak a že musíme vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Vy nám ukazujete, aké to je, mať niečo zvnútornené a mať z toho dobrý pocit. Nie je to práca, do ktorej chodím, ale moja škola, je to časť môjho života, je to to, čo chcem v živote robiť. Robím to preto, lebo to chcem, nie preto, že musím. Dávate nám praktické rady, tipy a návody, ako dospieť k zmene, ukazujete nám, že sa o vás môžeme oprieť. Dôležité je tiež uvedomiť si, že tieto vzdelávania nie sú určené iba pre mladých a začínajúcich učiteľov. Nezáleží na tom, či učím 10 alebo 15 rokov, každý máme šancu a možnosť niečo zmeniť a to sa môže udiať aj vďaka vám.

Adam: Dali ste nám do rúk nástroje a ukázali nám, ako s nimi narábať tým, že sme si ich vyskúšali najprv sami na sebe. Je to veľmi dôležité, aby som ja ako učiteľ najprv sám vyskúšal to, čo vyžadujem od detí. Takýmto spôsobom totiž už viem, kde sú potenciálne bariéry a úskalia práce na hodinách či mimo nich, poznám vnútorné nastavenie mojich žiakov a dokážem priebeh hodiny oveľa lepšie manažovať. Takto “podkutému” vďaka Školám, ktoré menia svet sa mi ako učiteľovi oveľa jednoduchšie experimentuje s novými a inovatívnymi vzdelávacími prístupmi.

Program Školy, ktoré menia svet je dvojročný tréningovo-mentoringový program určený predovšetkým pre učiteľov a učiteľky spoločenskovedných predmetov na ZŠ a SŠ kdekoľvek na Slovensku, ktorý sa zameriava na profesionálny rozvoj pedagógov a na rozvoj občianskych a životných schopností a zručností ich žiakov a žiačok. V školskom roku 2021/2022 otvárame jeho už 6. ročník.

O výbere škôl, ktoré sa doňho v nadchádzajúcom školskom roku zapoja, vás budeme informovať najneskôr do 1. júna 2021. Tešíme sa na vás!

Foto: archív IPAO, archív ZŠ s MŠ Brehy