Janette Šandorová pôsobí ako riaditeľka na Základnej škole s materskou školou vo Važci. V auguste sa aj s celým pedagogickým zborom zúčastnila nášho online zážitkového a interaktívneho školenia „Tvorme víziu školy spoločne!“. Pozrite sa spolu s nami na to, aké dojmy mala zo školenia ona a ostatní kolegovia, aké školské vízie a nápady si odnášajú do praxe a prečo ju po celý čas školenia boleli líca.

Kedy ste ako komunita učiteľov dospeli do bodu, v ktorom ste si povedali, že potrebujete začať pracovať na novej vízii pre vašu školu?

Veľmi mi záleží na tom, aby sme sa ako škola posúvali neustále vpred. Takisto by som si želala, aby impulz na posun vychádzal od samotných učiteľov. Aby ich práca nepozostávala len z toho, že musia chodiť do práce a odučia si svoje hodiny, ale aby sa na prácu tešili. Aby motivovali nielen seba, ale aj žiakov robiť niečo navyše a posúvali tak školu dopredu. Chcela som, aby sa v učiteľoch tento potenciál prebudil.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Školy, ktoré menia svet, respektíve o školení „Tvorme víziu školy spoločne!“, ktorý ste spolu s kolegami absolvovali?

Najskôr som projekt zahliadla niekde na internete alebo ako ponuku v mojej mailovej schránke. Projekt Školy, ktoré menia svet ma upútal až po tom, čo som ho videla na rôznych webových stránkach škôl, ktoré sa do projektu zapojili či ho absolvovali. Bola som v údive, koľko škôl bolo do programu zapojených. Preto som si potom cielene vyhľadala informácie o projekte na vašej webovej stránke a natrafila tam práve aj na školenie „Tvorme víziu školy spoločne!“. Veľmi ma zaujalo a pozdávalo sa mi. Hneď som chcela, aby sme toto školenie absolvovali aj my na škole.

Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa učitelia vedeli sceliť ako kolektív a rozmýšľali nad aktivitami v takom zmysle, ktorý je v koncepcii našej školy.

My máme veľkú radosť, že sa nám to spoločne podarilo! 🙂  Čím vás školenie zaujalo?

Určite tým, že by sme si ako škola mohli vytvoriť spoločnú víziu. Aby učitelia vedeli, na čo sa majú zameriavať a ktorým smerom ísť. Je pre mňa dôležité, aby sme sa vedeli navzájom skoordinovať a neboli rozlietaní na každú stranu. Nech jeden nerobí jedno a druhý zasa tamto. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa učitelia vedeli sceliť ako kolektív a rozmýšľali nad aktivitami v takom zmysle, ktorý je v koncepcii našej školy.

Išlo na strane vašich kolegov o prvé interaktívnejšie online školenie? Bolo to pre nich niečo nové? Ako vlastne reagovali na nápad zúčastniť sa školenia?

(smiech) No, všeobecná reakcia bola najskôr vlažná. Kolegovia to vnímali tak, že ide z ich strany o povinnosť. Školenie takéhoto interaktívneho typu sme totiž ešte nikdy neabsolvovali. Zo začiatku som sa nevyjadrila ani k dĺžke školenia a až neskôr začali kolegovia zisťovať bližšie informácie. Boli trošku prekvapení, keď sa dozvedeli, že školenie bude na celý deň a dokonca v online forme. Ale myslím si, že všetci to zvládli pekne a nepočula som z ich strany ani jednu sťažnosť.

Čo vás na školení najviac inšpirovalo? Respektíve, čo bolo pomyselnou alfou a omegou vašej novej vízie a toho, akou cestou sa bude vaša škola ďalej uberať?

Musím povedať, že ma moji kolegovia veľmi milo prekvapili – celý deň som na nich pozerala s otvorenými ústami, ako dokážu krásne pracovať a aké majú výborné nápady. Potešilo ma, keď som videla v nich potenciál, ktorý si doteraz ani oni sami, ani ja, neuvedomovali. Na školení som ich uvidela v inom svetle, čo ma veľmi potešilo. Vždy im hovorím na každej porade: “Viac hláv, viac rozumu”. Nech aj oni uvažujú a dodávajú návrhy. Niektoré nápady zo školenia som začala na škole hneď realizovať. Napríklad technika „Elevator pitch“, kde na vysvetlenie dôležitých vecí máte len 1-2 minúty. Začali sme to využívať na poradách, aby sme efektívnejšie prebrali podstatné záležitosti. Novým myšlienkam zo školenia sa našťastie kolegovia nevzpierajú. Možno je to aj tým, že vďaka školeniu majú s novými nápadmi skúsenosť. Preto je to pre nich prijateľné. Nové nápady nevznikli v zmysle, že som si ja niečo znova vymyslela (smiech).

Vždy im hovorím na každej porade: „Viac hláv, viac rozumu.“

Určite plánujeme organizovať viac teambuildingových aktivít. Mojím cieľom je, aby tieto aktivity boli dlhodobé a viackrát za rok.

Máte v rámci budovania vzťahov naprieč školskou komunitou do budúcna nejakú víziu, ktorú by ste chceli zrealizovať?

Ja by som si veľmi priala, aby aktivít pre žiakov bolo viac. Snažím sa na to pozerať optikou, že žiak aj rodič sú naši klienti a chcem, aby sme im ponúkli, čo si ich srdcia žiadajú. Aj keby išlo o vzdelávanie len jedného žiaka, ktorý má o niečo záujem. Chcem mu to proste poskytnúť. Takisto si prajem, aby sme aj my ako škola išli s dobou. Neželám si, aby sme boli 10 rokov zaseknutí na tých istých aktivitách. Chceme byť školou, ktorú si chcú vybrať nielen rodičia, ale aj žiaci.

Napríklad v rámci mimoškolských aktivít sme zaviedli toho mnoho – od výtvarnej výchovy, cez zdravú výživu až po pohybové aktivity. Zaviedli sme nordic walking či bežecký deň, do ktorých sa môžu zapojiť aj rodičia. Veľký význam má pre mňa mesiac október ako mesiac úcty k starším. Snažíme sa starým rodičom našich žiakov naozaj venovať čas. Deti s nimi hrajú spoločenské hry a pripravia im občerstvenie, ktoré nachystajú na krúžku “Malá kuchárka”. Chcem, aby ľudia videli, že vedieme naše deti k úcte, k spoločenskej etikete a aj k občianskej zodpovednosti. Deti nemusia vedieť dopodrobna syntax, ale nech vedia, že sa majú druhým pozdraviť či podržať im dvere. Nech sú proste ľudskí. A vidím aj výsledky. Niekedy mi niekto povie, ako sa mu deti z našej školy zdravia a to je pre mňa veľké zadosťučinenie.

Deti nemusia vedieť dopodrobna syntax, ale nech vedia, že sa majú druhým pozdraviť či podržať im dvere. Nech sú proste ľudskí.

Chceli by ste na záver ešte niečo dodať?

Celé školenie sa mi veľmi, ale že veľmi páčilo. Bola som spokojná. Až ma líca od úsmevu boleli, pretože vy ako lektorský tím ste sa celý čas usmievali. Tým pádom som sa usmievala aj ja. Celý deň bol príjemný a všetky aktivity na seba krásne nadväzovali. Klobúk dole.

Na začiatku v rámci spoznávania, keď sme si mali priniesť knihu a prečítať z nej prvú vetu, ktorá by nás charakterizovala, som si otvorila časopis. Hneď prvá veta bola o tom, že nejaký chirurg napráva zlomené labky psíkom. Hovorím si: „Ako to uplatním na seba?” Tak som otvorila druhú stranu, na ktorej bol článok o literatúre a Pulitzerovej cene. A vravím si, že to ide ku mne lepšie, pretože som slovenčinárka. Nakoniec som svoj výber po celý čas školenia ľutovala. O niečo podobné, ako ten chirurg, ktorý naprával zvieratám zlomené labky, sa totiž snažím aj ja v zborovni – opravovať zlomené vzťahy na pracovisku.

Foto: IPAO