Vladimír Šnídl, jeden z lektorov, ktorého môžete stretnúť v programe Školy, ktoré menia svet, ako redaktor spoluzakladal Denník N. Vo svojej práci sa intenzívne venuje téme hoaxov, dezinformácií a konšpiračných teórií, o ktorých chodí prednášať do škôl. V našom najnovšom článku pre vás zisťujeme viac o týchto fenoménoch a o praktických tipoch a spôsoboch, ako s nimi pracovať vo vzťahu k žiakom i s ohľadom na vlastný sebarozvoj.
Väčšina našich čitateľov si ťa pravdepodobne automaticky spojí s témou boja proti hoaxom a dezinformáciám. Pamätáš si, čo u teba vzbudilo záujem o tento fenomén?
Môj intenzívnejší záujem o túto tému sa začal po voľbách v roku 2016, kedy sa do parlamentu dostala Ľudová strana Naše Slovensko. Jednou z príčin jej úspechu bola už vtedy rastúca dezinformačná scéna, ktorá bujnela najmä na Facebooku, kde sa vo veľkom šírili napríklad články Hlavných správ. Vtedy sa ukázalo, že to, čo sa odohráva na internete, sa pretavuje do volebných výsledkov a treba sa tomu venovať systematickejšie.
O hoaxoch a dezinformačnej scéne chodíš prednášať aj do škôl. Stretol si sa počas svojich návštev s vyslovene negatívnou reakciou zo strany žiakov?
Najčastejšia reakcia je, že deti téma zaujíma, čím by som chcel povzbudiť všetkých rodičov a učiteľov, ktorí nás čítajú. Netreba sa báť s deťmi tému sociálnych sietí otvárať, je potrebné iba nájsť vhodnú formu. Ja počas prednášok čo najmenej teoretizujem, miesto toho ukazujem názorné príklady hlúpostí, ktoré sa na Slovensku šíria – nepravdivé statusy, fotomontáže, články anonymných webov. Moja skúsenosť je, že v týchto prípadoch počúvajú dokonca aj tínedžeri, ktorí sa od začiatku snažia dávať najavo, že ich nezaujímam. Do polemiky sa so mnou žiaci púšťajú málokedy. Možno nie sú zvyknutí vyjadrovať sa pred všetkými alebo je to tým, že stoja zoči-voči konkrétnym príkladom, ktoré je tažké spochybniť. Ak sa žiaci ozývajú, tak skôr na podporu, aby povedali vlastné skúsenosti so sociálnymi sieťami a s hoaxami – niekedy aj s hoaxami v rodine.
Je podľa teba vhodné otvárať kontroverzné témy aj na vyučovacích hodinách?
Myslím si, že rozhodne áno a poviem ten hlavný dôvod. Veľká časť našej spoločnosti nie je pripravená na sociálne siete. Jedno z mála miest, kde máme príležitosť pripraviť mladého človeka na ich nástrahy vrátane kyberšikany či bodyshamingu (pozn. red.: zosmiešňovanie na základe výzoru), je práve škola. Ak sa učiteľ necíti v týchto témach dostatočne „doma”, existuje množstvo pomôcok, ktoré môže použiť – metodické príručky Škôl, ktoré menia svet (1. časť, 2. časť), brožúra od Štátneho pedagogického ústavu, videá od Zmudri alebo Denníka N.
Akú stratégiu by si učiteľom odporučil? Ako by mali učitelia podľa teba reagovať v prípade, že dôjde k zásadnému rozporu názorov?
Na začiatku svojich prednášok vždy spomeniem motto – “Myslite si, čo chcete, ale dajte si pozor, aby vaše názory vychádzali z faktov a overených informácií.” Nesnažím sa im teda hovoriť, čo si majú myslieť o očkovaní alebo Putinovi, aj keď z kontextu môže byť môj názor jasný. Ak nesúhlasia, nevyvraciam im ich názory. Z mojej skúsenosti je najlepšia stratégia preniesť dôkazné bremeno na žiaka – ukáž mi zdroje, z ktorých vychádzaš. Vhodné je tiež klásť otázky, napr. Poznáš človeka na videu? Poznáš kanál, ktorý video zdieľa? Vieš, kto za ním stojí? Ak niekto tvrdí, že médiá klamú, poviem mu – fajn, ukáž mi článok alebo reportáž, kde médiá nehovorili pravdu. Ľudia to veľakrát nedokážu, pretože k názoru nedospeli vlastnou hlavou, iba preberajú niečo, čo počuli alebo čítali na sociálnych sieťach a opakujú to. Je dôležité, aby si žiaci začali sami všímať, čomu vlastne veria a v ideálnom prípade toto poznanie potom prenášať aj na rodičov, ktorí sú tiež často na sociálnych sieťach stratení.
Svojimi článkami, videami a prednáškami nevzdelávaš len deti, ale často i dospelých. Prečo je podľa teba dôležité celoživotné vzdelávanie?
Dospelí sú v téme dezinformácií najohrozenejšou skupinou. Tínedžerov ohrozujú iné fenomény, no mediálna osveta je pre dospelých ľudí, ktorí sú zároveň terčom i šíriteľmi dezinformácií, potrebná ešte viac než pre deti. Dospelí sú však, žiaľ, menej ochotní prijať, že mohli naletieť hoaxom. S deťmi je to ľahšie. Aj keď nesúhlasia, človeka si aspoň vypočujú, pretože si väčšina nemyslí, že sú najchytrejšie na svete.
Platí to (možno ešte viac ako za bežných okolností) aj v čase vojny, resp. hybridnej vojny?
Práve vojna ukazuje, že časť našich politikov, webov a rôznych „užitočných idiotov“ širila kremeľskú propagandu a dobrovoľne pomáhala Putinovi, ktorý momentálne masakruje nášho suseda. Dôvodom, prečo bežní ľudia takýmto dezinformáciám veria je to, že veľkej časti našej spoločnosti chýba mediálna gramotnosť, ktorej nevyhnutnosť sa v tejto situácii ukazuje ešte viac.
Ako môže svoju mediálnu gramotnosť rozvíjať každý z nás?
Odporúčam sledovať na sociálnych sieťach stránky, ktoré vyvracajú hoaxy, napr. Polícia SR, Ministerstvo zdravotníctva SR, Manipulátoři.cz, Zvol si info, mediálna výchova od Denníka N, novinári Matúš Krčmárik, Jakub Filo, Gabriela Kajtárová, staršie videá od Alexandry Alvarovej alebo aj môj profil (smiech). A čo je nemenej podstatné: pokiaľ upozornia na niečo dôležité, odporúčam im pomôcť so zdieľaním. Vďaka nášmu zdieľaniu sa to môže dostať aj medzi našich kamarátov, na ktorých sa inak môže valiť skôr to, čo šíri druhá strana.
Heslom 7. ročníka programu Školy, ktoré menia svet je “Učiť (sa) je umenie!”. V čom podľa teba spočíva umenie byť dobrým učiteľom?
Mám veľký rešpekt voči učiteľom, ktorí svoje povolanie berú ako poslanie. Je mimoriadne náročné, možno ešte náročnejšie ako pred 20 – 30 rokmi, súčasnú generáciu detí zaujať a obdivujem učiteľov, ktorí to zvládajú. Žiakom by sme mali pomáhať byť pripravenými na nástrahy sociálnych sietí. Učiteľov, ktorí o tieto témy majú záujem, je, našťastie, dosť a radi využijú akékoľvek nové podnety. Všetky tréningy, zdroje a iniciatívy, ktoré pomáhajú učiteľom naučiť sa o týchto témach lepšie komunikovať, sú presne to, čo je potrebné.
Foto: IPAO, archív V.Š.