Do programu Školy, ktoré menia svet vstúpila Základná škola J. C. Hronského v Šali v tomto školskom roku. Učiteľka Silvia Bereczová hovorí, že si užíva najmä komunitu kolegov naprieč Slovenskom, ktorí rovnako ako ona majú odvahu opustiť komfortnú zónu a skúšať nové veci, ktoré majú šancu deti zaujať. V rozhovore hovorí ako sa menia deti aj učiteľské povolanie, ktoré aktivity v programe Školy, ktoré menia svet využila a prečo sa s deťmi na hodinách hrá.

Program Školy, ktoré menia svet je určený všetkým učiteľom s ambíciou vychovať zo žiakov aktívnych občanov. Viacerí učitelia však učia spoločensko-vedné predmety. Vy patríte medzi výnimky, keď učíte matematiku. Našli ste v programe tipy pre vaše hodiny?

Program aj v prípade našej školy našla zástupkyňa riaditeľka, ktorá učí dejepis, Zaujal ju, no postupne si uvedomila, že vo svojej pozícií má veľa povinností a bolo by dobré úlohy v programe Školy, ktoré menia svet, prerozdeliť. A keďže málokedy odmietnem (úsmev), povedala som aj tento raz – prečo nie, skúsim vyjsť zo svojej komfortnej zóny.

Povinnosti sme si však podelili. Tréningov zameraných na školský parlament sa zúčastňuje kolegyňa, ktorá vedie náš parlament. Tréningov pre vedenie školy sa zúčastnila zástupkyňa riaditeľky a ja absolvujem niektoré tréningy pre učiteľov a som zodpovedná za distribúciu myšlienok a inšpirácii medzi kolegov.

A využívate inšpirácie aj na vašich hodinách?

Okrem matematiky učím aj geografiu a v geografií sa dá kedykoľvek použiť čokoľvek zaujímavé. Mojej povahe najviac „sadla“ prednáška Olivera Šimka na tému Gamifikácie. Hry na hodinách sú pre mňa najviac, čo môžem deťom dať. Deti sa zabavia a zároveň naučia. Hry využívam nielen na hodinách, ale i doma s vlastnými deťmi.

Inšpirácie čerpám všade, kde sa ponúkajú – od kolegýň aj od detí, ktoré neraz prinesú do školy spoločenskú hru. Hneď pozerám, ako by sme ju mohli prerobiť a využiť aj na matematiku, slovenčinu, geografiu alebo na dejepis.

Príprava na takéto hodiny musí zabrať veľa času, pretvárať hry na pomôcku pri učení je asi náročnejšie ako odprednášať učivo?

Väčší problém je, že mi najviac nápadov na aktivity, ktoré by sa dali využiť na hodine, príde na um večer, keď idem spať a už ležím v posteli. Ak si ich hneď nepoznačím, ráno márne premýšľam, čo mi to napadlo (úsmev). Samotná príprava potom záleží od aktivity, nemusí vždy zabrať veľa času, niekedy netreba ani tlačiareň či počítač.

Napríklad akú hru ste sa s deťmi naposledy zahrali a v rámci akého učiva to bolo?

Naposledy sme hrali klasické Domino. Žiaci si tu opakovali a utvrdzovali hlavné mestá Európy a ich polohu na mape. Je to úplne jednoduchá modifikácia, kde sa vytvárajú dvojice napr.  Paríž – Švédsko / Štokholm – Slovensko / Bratislava – Ukrajina…

Spomenuli ste, že zodpovedáte za distribúciu nápadov v rámci školy. Rozvíjanie občianskych zručností u žiakov, rešpektu, empatie, záujmu o dianie v škole či v širšej komunite sú nadpredmetové zručnosti, ktorí by nemali patriť len do zodpovednosti občiankarov. Venujú im pozornosť aj učitelia iných predmetov?

Stále sú predmety, kde sa rozvoj týchto zručností ignoruje. Rozvíjať mäkké zručnosti žiakov pritom možno naozaj na každom predmete, aj na fyzike či chémii. Na druhej strane však treba povedať, že na týchto predmetov nachádza priestor využívanie a rozvíjanie kritického myslenia.

Naša spoločnosť a aj postavenie dieťaťa v nej sa mení a my ako učitelia si to uvedomujeme.  Na rozdiel od encyklopedických vedomostí, ktoré dostávala v škole naša generácia, sa dnes snažíme poskytovať deťom vedomosti a zručnosti, ktoré využijú v reálnom živote. Keď sme my chodili do školy, museli sme sa naučiť poučku a keď sme sa odvážili spýtať, načo nám poslúži, dostali sme odpoveď, že sa ju máme naučiť a nie sa pýtať.

Dnes sa snažíme deťom vysvetľovať, načo je dobré to, čo sa učia. Aj keď sa učíme vzorec na matematike, snažíme sa nájsť reálnu situáciu, v ktorej by sa s ním deti mohli v živote stretnúť. Nechceme, aby deti motivovali známky. Snažíme sa, aby získali vnútornú motiváciu. Pri dnešných deťoch je to veľmi ťažké, ale darí sa to, lebo ešte nie sú celkom ubité školským systémom. Kľúčovú úlohu zohráva učiteľ, a to, či je osobou, ktorá dokáže deti motivovať.

Vnímate, aké zručnosti nám ako generácii, ktorá nedostávala odpovede na otázky „načo nám to bude dobré“, chýbajú?

Na vlastnom príklade napríklad vidím, ako ma prístup v našich časoch ochudobnil o znalosti jazykov. Učili sme sa slovíčka, ako slovo správne vyskloňovať a sloveso vyčasovať a tam sa učenie skončilo, konverzácia nebola žiadna. Mnoho spolužiakov preto po skončení strednej školy odchádzalo do zahraničia, aby sa jazyk naučili používať. Dnes deti celú hodinu prerozprávajú.

Keď idem do Viedne na vianočné trhy, viem gramatiku, ale má obavy odpovedať, keď sa ma spýtajú, čo si prosím. Deti sa do reči pustia a nemajú obavy z použitia jazyka.

Dnešná doba vyžaduje od detí iné zručnosti, ako vyžadovala naša doba. Teraz sa kladie doraz na IT znalosti, komunikačné zručnosti, rozvoj kritického myslenia, uplatnenie poznatkov a skúseností v reálnom živote a ďalšie.

Aké ďalšie témy okrem hier vás v programe Školy, ktoré menia svet vás zaujali a využili ste ich na vyučovaní?

Program je dvojročný, my sme do neho vstúpili len v septembri, takže zatiaľ skúšame, čo deti zaujme. Ako učiteľku geografie ma zaujala téma náboženstiev, rozmanitosti a radikalizácie, ktorej sa venujem na hodinách.

Vaša škola na webe píše, že treba zažíhať v deťoch svetlá, pretože „kto bude nosiť v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať “. Darí sa to a čo je pre „zažínanie“ kľúčové?

Každý z nás sa snaží používať inovatívne metódy, aktívnu a zážitkovú formu vyučovania. Nedarí sa to každému rovnako, no „zažínanie“, ktoré máme na stránke, je o rozvíjaní individuality dieťaťa a to sa nám, myslím, darí. Deti chodia zo školy šťastné, nerecitujú poučky, ale dokážu rozmýšľať vlastným rozumom.

V rámci programu Školy, ktoré menia svet neprebiehajú len rôzne workshopy či prednášky, ale učitelia realizujú aj konkrétny projekt. Vo vašom prípade presahoval dokonca hranice školy. Cieľom bolo rozšíriť vedomosti žiakov o úlohe samosprávy, navštíviť mestský úrad a zrealizovať na škole fiktívne voľby. Prečo takýto projekt?

Ide o nápad kolegyne, ktorá iniciovala zapojenie do programu Školy, ktoré menia svet. Chceme ho realizovať medzi deviatakmi, s cieľom rozšíriť ich vedomosti, pretože naše skúsenosti ukazujú, že mnohí netušia, kto je primátorom Šale – hoci sa vo voľbách vôbec nezmenil, ani to, aké má kompetencie.

Spomínali ste, že máte školský parlament. Funguje a členovia sú volení?

Prvé voľby do školského parlamentu boli pred pandémiou, takže potom nebol veľmi aktívny. Teraz máme novú kolegyňu, takže od jesene sa opäť rozbehol, v triedach prebehli voľby, deti sa dozvedeli o tom, ako funguje volebná kampaň, ako sa volí a bolo to pre ne veľmi zaujímavé. Prvé aktivity súviseli skôr s organizovaním podujatí  ako Helloween či rôzne tematické dni. Zapojili sme sa do charitatívnej akcie Mikulášska sladkosť a zbierali sladkosti pre deti v meste, ktorých rodiny si ich nemôžu dovoliť.

Teraz sa však rozbehla spolupráca s mládežníckym parlamentom, ktorý funguje v rámci mesta, je veľmi aktívny a vedie ho náš bývalý žiak. Táto spolupráca by mohla byť prínosná pre žiakov, mesto aj školu.

Ďalšia zaujímavá novinka je, že deti v školskom parlamente majú raz za dva týždne vždy v piatok počas vyučovania vysielanie v školskom rozhlase. Teraz v marci hovorili o tom, prečo oslavujeme MDŽ a delili sa o tipy na zaujímavé knihy.

Nám učiteľom to nie vždy „sadne“ do plánov vyučovania (úsmev), no žiakov to baví, dozvedia sa zaujímavé veci a najmä tí na prvom stupni si to doslova užívajú.

Prečo ste sa rozhodli učiť matematiku a geografiu?

Geografia bola jasná voľba. Vždy som mala rada prírodu a spoznávanie krajiny. Vyrastala som však v dobe krátko po páde komunistického režimu, kedy sa ešte veľmi necestovali,  rodičia si to nemohli dovoliť. A tak som o iných krajinách a ich zaujímavostiach veľa čítala.

A matematiku som si vybrala kvôli svojej tvrdohlavosti. Odmalička som športovkyňa, ľudia si ma spájali so športom a ja som chcela všetkým ukázať, že mám aj rozum v hlave, a tak som si vybrala to najťažšie – matematiku. Snažila som sa dokázať aj svojmu profesorovi na gymnáziu, ktorý mi chcel dať trojku, že matematiku dokážem naučiť aj ostatných.

Ako športovkyňa sa venujete behu cez prekážky. To s vašim príbehom matematiky súvisí, očividne rada prekážky prekonávate.

K životu pristupujem s tým, že chcem vyskúšať všetko, čo mi ponúkne. Keďže som postavou nižšia, tak aj na pretekoch mi neraz chce niekto pomôcť, ale odmietnem s tým, že najskôr skúsim prekážky prekonať sama a až keď mi to nepôjde, potom mi môžu pomôcť.

Snažím sa vystupovať z komfortnej zóny a uspokojiť sa v živote nie s tým, čo mám, ale snažiť sa o to, čo by som vlastnou snahou mohla mať. 

Učiteľka, ktorá má ambíciu meniť svet. Vnímate potenciál škôl a učiteľov meniť spoločnosť a svet?

Samozrejme, neviem, či už základné školy, ale stredné školy určite. Dnešné deti však majú veľmi ťažkú situáciu, valí sa na ne množstvo názorov z internetu a sociálnych sietí, ktoré začínajú riešiť už na konci základnej školy, zhruba v siedmom ročníku, a to spoločne s tým, ako vstupujú do puberty a prijímajú dôležité rozhodnutia spojené s výberom štúdia a prijímačkami.

Snažíme sa im vštepovať vedomosti a kompetencie, ktoré im môžu pomôcť sa zorientovať, no neraz počúvajú v škole niečo iné ako doma od rodičov. Učím už 15 rokov, ale dnes je to zatiaľ najväčšia výzva aj pre nás učiteľov.

V čom spočíva táto výzva?

Najväčšiu zmenu priniesol rozvoj technológií. Keď som začínala učiť, žiadne dieťa nemalo mobilný telefón a rozhodne nie internet v mobile, takže to, čo povedal učiteľ v škole, bolo zaujímavé. Teraz majú deti mobil a na internet sa pripoja hocikedy, nielen doma, ale hoci aj na pešej zóne v meste. Informácie, ktoré potrebujú a ktoré ich zaujímajú, si vedia vyhľadať kedykoľvek samé. Ak ich chceme ako učitelia zaujať, je to nesmierne ťažké a príprava si vyžaduje množstvo času. To bola dôvod, ktorý ma priviedol k hrám. Hodiny sú vďaka ním atraktívnejšie a zábavnejšie.

Pomohlo tiež to, že sa znížil počet žiakov triede. Hry a projektové vyučovanie sa nedá robiť v preplnenej triede s 30 žiakmi. Menší počet žiakov je pre inovatívne vyučovanie dôležité.

Školy, ktoré menia svet sú aj komunita. Našli ste učiteľov ktorí majú podobnú odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny?

Hneď po prvom tréningu sme vytvorili skupinu. Píšeme si a inšpirujeme sa, keď sa niekomu niečo podarí. A keď sa nepodarí, píšeme si a rozprávame sa o tom, čo by pomohlo. Po tréningoch tiež zostávame spolu a rozprávame sa. Som povahou introvert, ale toto si užívam.

Foto: Archív S. B., IPAO, Text: Andrea Settey Hajdúchová