Pedagóg Mistrík: Pomôžme žiakom v neistom svete hľadať si vlastnú cestu

Prof. PhDr. Erich Mistrík, CSc., vyučuje na Katedre etickej a občianskej výchovy PdF UK v Bratislave, v rokoch 1990 až 2008 pôsobil ako vedúci katedry a viac rokov aj ako prodekan fakulty. E. Mistrík je odborným garantom vzdelávacieho programu Školy, ktoré menia svet. Viac o jeho aktivitách na jeho www.erichmistrik.sk

Občiansku náuku ste absolvovali ako žiak počas komunizmu a v jednom rozhovore ste povedali, že vám „zachutila“ až keď ste začali učiť na vysokej škole. Prečo?

Nemal som občiansku náuku rád, pretože bola to bola suchopárna komunistická výchova postavená na memorovaní fráz. Keď som začal učiť na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, nemal som o ňu záujem, ale dekan rozhodol, že to bude moja povinnosť a ja som rozhodnutie rešpektoval. Absolvoval som niekoľko študijných pobytov v zahraničí a zistil som, že ak sa občianska robí inak, je zaujímavá.

Bolo to obdobie 90. rokov a veľkých spoločenských zmien, keď som pochopil, čo je to sloboda a že občianska náuka je o slobode. Nielen o slobodnom vyjadrovaní, ale tiež o tom, že môžeme ísť slobodne sa svojimi cieľmi, že môžeme byť iniciatívni, čo komunizmus brzdil. Pochopil som, čo to znamená spoznávať iných ľudí, keďže som zrazu slobodne cestoval. A pochopil som, že občianska náuka je prípravou na život, priestorom pre vytváranie podnetov pre deti, aby samostatne rozmýšľali, sami sa hľadali a stanovovali si svoje miesto vo svete. Vtedy prestala byť občianska v mojich očiach suchopárnym učením fráz a stala sa priestorom na sebahľadanie, sebarozvoj, komunikáciu a spoluprácu. Zistil som, ktorým smerom sa uberať pri hľadaní moderného spôsobu učenia a občianska mi zachutila.

Je tým spôsobom sprostredkovanie zážitku?

Zážitok je veľmi dôležitý, ale stále je to málo. Zážitok je individuálny a hoci sa všetci opierame o zážitky, vždy je to zážitok konkrétneho človeka.

Myslím si, že kľúčom je nehovoriť študentom na základnej a strednej škole „ako sa veci majú“, ale dávať im dostatok podnetov, aby na to prišli sami. Vtedy automaticky príde aj zážitok. Ak žiaci dostanú dosť podnetov, začnú vyhľadávať skúsenosti a pochopia fungovanie spoločnosti. Navyše, občianska náuka sa učí na druhom stupni základnej školy a na strednej škole, čo je vek, keď človek hľadá sám seba, začína sa búriť voči rodičom a autoritám. Je to prirodzený proces, ktorý končí zhruba okolo  maturity, keď má pocit, že je už dospelý. V tomto veku človek potrebuje zistiť – so všetkými chybami a pádmi – ako svet funguje a kde je jeho miesto.

Učenie inak znamená poskytnúť žiakom podnety a vytvoriť prostredie, v ktorom sú rešpektovaní a počúvaní a vedia, že učiteľ im nedá recept, ale ich vedie či presnejšie „podpichuje“, aby uvažovali o rôznych možnostiach a uhloch pohľadu. Skúsenosť je neprenosná, každý si ňou musí prejsť sám. Iba tak sa učíme.

Ako ďaleko sme od takéhoto spôsobu učenia na školách?

Školy i učitelia sa za posledných 30 rokov veľmi zmenili. Škola je principiálne konzervatívna, pretože odovzdáva „hotové“ poznatky ďalšej generácii. Napriek tomu mnoho učiteľov chápe význam inovatívneho spôsobu učenia a snaží sa oň. Iní to nikdy nepochopia a budú pokračovať v systéme: spoznámkujte si učebnicu.

Hovoríte, že občianska náuka je kľúčový predmet pre prípravu na život v spoločnosti. Nediskutujeme však o nej toľko, ako o iných predmetov. Hovoríme o pridaní hodiny dejepisu, matematiky či telesnej výchovy. Prečo prehliadame význam občianskej?

Dôvodov je veľa, medzi nimi to, že súčasný svet preferuje technologické, praktické a okamžité efekty. Preferuje matematiku či prírodné vedy, pretože spoločenskovedné vedy sú vnímané ako „rozprávanie o ničom“. Úlohu zohráva možno i tlak rodičov, ktorí majú záujem, aby sa ich deti efektívne a rýchlo uplatnili, nie aby vnímali, ako fungujú hlbšie procesy v spoločnosti. Ľudia bežne fungujú bez toho, aby chápali význam sociálnej a kultúrnej tradície pre život okolo seba.

Ako hlavný dôvod však vnímam – a opäť sa to netýka len občianskej náuky, ale aj ostatných humanitných predmetov, že pri ich štúdiu nevidíme hneď priamy efekt. Dnes je celá Európa, celá spoločnosť, orientovaná na výkon. V práci či v škole dostaneme zadanie, ktoré si máme naštudovať a o tri dni prísť s výsledkom či riešením. Spoločenskovedné premety toto neumožňujú. Ak pochopím, prečo išiel Napoleon do Ruska, čo mi to prinesie v živote? Neprídem s okamžitým riešením, no získam hlbší nadhľad, dokážem pochopiť súvislosti a spôsobom, akým ľudia fungujú. Podobné je to pri umeleckých predmetoch. Čo mi prinesie čítanie Shakespeara? Efekty sú dlhodobé, ale nemáme nástroje na to, aby sme ich zmerali. Nejaké možnosti merania sa ukazujú vo výskumoch magnetickej rezonancie mozgu, ale stále zďaleka nie sme pri takom meraní efektu, aký vidíme pri fyzike či chémií.

Efekty môžeme merať testami.

To je dôvod, pre ktorý stále funguje v školách memorovanie. Vieme odmerať, že ak si žiak pamätá štyri fakty, dostane dvojku, ak desať faktov, má jednotku.

A sme pri ďalšej dôležitej téme súvisiacej so školstvom, pri potrebe zmeniť hodnotenie.

Presne tak, nerád hovorím o hodnotení žiakov, hovorím skôr o spätnej väzbe, ktorá má byť komplexnejšia, širšia a dlhodobejšia. Nestačí povedať žiakovi, že niečo vie na dvojku. Mali by sme mu povedať, odkiaľ kam sa posunul, kde mal potenciál sa posunúť a aké sú jeho silné stránky.

Slovné hodnotenia a slovné vysvedčenia sa rozširujú už aj na našich školách, no je ich stále málo. Pre učiteľov je to náročná práca, ale každá práca urobená dobre, je ťažká.

Moje spomienky na občiansku náuku sú ako na „všehochuť“, kde sa zlialo všetko, čo nenašlo miesto inde – právo, trh práce, psychológia, náboženstvá. Ako tento predmet vznikal a ako sa jeho obsah vyvíjal?

Na našom území sa občianska náuka dostala do osnov po vzniku prvej Československej republiky. Jej úlohou bolo pripraviť ľudí na život v demokratickej republike po zániku monarchie. Veľký doraz sa kládol aj na etiketu a etiku, pretože v tejto oblasti boli ľudia úplne nevzdelaní.

Počas vojnového Slovenského štátu podobný predmet na školách zostal, no obsah sa zameriaval na  etiketu a výchovu k vlastenectvu. A počas komunizmu bol predmet využitý na indoktrináciu komunistickou výchovou. Po páde komunizmu sme nevedeli, čo s občianskou ďalej a  hrozil jej zánik.

V roku 1993 ministerstvo občiansku výchovu v 6. a 7. ročníku základných škôl na istý čas zrušilo?

Hrozilo jej, že zanikne, no nakoniec sa udržala s rôznymi názvami a v rôznom rozsahu na školách ďalej. Avšak v 90. rokoch sa z nej stala naozaj „všehochuť“. Do občianskej náuky sa „nahádzali“ všetky spoločenské vedy, ktoré sa v škole nikam nezmestili – právo, psychológia, ekonomika, sociológia, filozofia, religionistika, etiketa, estetika, pričom sa zachoval pôvodný spôsob vyučovania: povedzte mi, čo je to osobnosť z pohľadu psychológie, čo je to spoločnosť z pohľadu sociológie a pod.

Našťastie to netrvalo dlho, zhruba po 10. rokoch sa občianska náuka radikálne zmenila. Zostala pohľadom na spoločnosť z rôznych strán – z hľadiska ekonomického, právneho, sociologického či filozofického, ale jej cieľom prestalo byť osvojenie si týchto spoločenskovedných disciplín. Ďalšia a radikálnejšia zmena sa udiala v roku 2008, kedy vznikol štátny vzdelávací program. Bol pripravený narýchlo, no podarilo sa preštrukturalizovať kurikulum a o občianskej náuke sa začalo hovoriť ako o príprave na život v spoločnosti. Školy si začali variabilnejšie tvoriť vlastný vzdelávací program a odvtedy ide občianska náuka smerom, ktorý sa mi páči. Smerom k rozmýšľaniu o problémoch, nie k osvojovaniu si poučiek.

V 90. rokoch existoval časopis učiteľov občianskej výchovy a náuky Civitas, kde sa otázka zániku rozoberala a z prieskumov medzi riaditeľmi škôl a učiteľmi vyplynulo, že zachovanie tohto predmetu podporujú.

Tlak zdola a zo strany učiteľov bol silný, podarilo sa zorganizovať hnutie, veľa sa o téme hovorilo, a to prispelo k rozhodnutiu predmet zachovať. Úlohu zohral aj vstup Slovenska do Európskej únie, keď sa rozprávalo o tom, aká je dôležitá výchova k demokratickému občianstvu. Tretím rozmerom pri zmenách občianskej náuky sú osoby ministrov školstva. Vidíme, že nezvyknú pristupovať k radikálnym reformám (úsmev).

I dnes sa zdá, že si význam občianskej náuky viac ako politici a verejnosť uvedomujú učitelia a tiež žiaci. Z prieskumu Rady mládeže Slovenska vyplýva, že študenti znalosti z tohto predmetu nevnímajú ideálne (59 % by si dalo trojku), pričom lepšie občianskej vzdelávanie prepojené na reálny svet je jedno z dvoch kľúčových opatrení, ktoré navrhujú.

Deti radi kladú otázku „načo mi to v živote bude“, pretože tušia, že nie všetko, čo sa učia, má zmysel, hoci sa, samozrejme, musia naučiť aj veci, ktoré nevedia, ako v budúcnosti využijú. Táto otázka je však principiálne dôležitá pre školu, ktorá by sa mala pýtať: načo je toto súčasťou učebných osnov? Ak si škola túto otázku nekladie, potom sa rada sústredí na to, koľko poslancov má Národná rada SR, koľko článkov má Ústava SR a či vedia žiaci vymenovať základné ľudské práva. Načo im to však bude, ak netušia, kam sa pri ich porušovaní obrátiť?

Občianska náuka je prípravou mladého človeka na život v spoločnosti. Tá sa však neustále mení. V 90. rokoch, ako vyplynulo aj z tém, ktoré riešil časopis občiankárov, sa dôraz kládol na práva spotrebiteľov, čo súviselo so zmenou ekonomiky. Dnes je tlak hovoriť napríklad o ekológii. Stíhame reflektovať zmeny spoločnosti?

Deti, ktoré majú občiansku náuku dnes ako siedmaci, skončia vysokú školu o 11 rokov a vtedy bude spoločnosť vyzerať úplne inak. Preto nielen ja, ale stále viac ľudí uvažuje o tom, že občianska nemôže byť prípravou na spoločnosť, ako vyzerá dnes, ale cestou k uvedomeniu si toho, že podobu spoločnosti vytvárame my – ľudia, k vnímaniu toho, do akých vzťahov môže človek vstupovať a čo môže v rôznych situáciách, s ktorými sa stretne, urobiť. To, či má parlament 150 poslancov a aké zákony môžu prijímať, sú nevyhnutné fakty, ale dôležitejšie je pripraviť žiaka na to, aby vedel čítať volebné programy, „prečítať“ vystupovanie politika na tlačovej besede a pochopiť, čo sa skrýva za jeho slovami a správaním. Ak získa žiak s pomocou učiteľa na občianskej hoc i len túto zručnosť, tak bude vedieť „čítať“ politika aj o 10 rokov, a nie len jedného.

Dnes sa hovorí veľa o tom, že škola má u žiakov najmä budovať odolnosť voči zmenám, čo vnímam ako diskusiu, ktorá prispieva k ďalšiemu zvyšovaniu obáv detí a mladých ľudí  z budúcnosti. Ako sa majú vyrovnať s týmito obavami?

Deti a mladí ľudia veľmi dobre vedia a cítia, že svet je neistý a pre mňa je to opäť jeden z argumentov preto, aby sme im pomáhali hľadať v prvom rade samých seba. Niekedy sa hovorí, že učiteľ žiakov vedie, vo mne to evokuje predstavu dieťaťa vedeného na špagátiku, preto radšej hovorím, že učiteľ deťom pomáha zorientovať sa v neistej situácii. A ak sa to naučia na hodine, tak sa budú vedieť orientovať v situáciách, ktoré budú rovnako neisté bez ohľadu na to, či pôjde o prudký rast cien, alebo vojnu u susedov.

Pri reforme v roku 2008 došlo v štátnom vzdelávacom programe ešte k jednej dôležitej veci. Dlhé roky bol určený obsah toho, čo má žiak vedieť. Vtedy však v programe pribudol druhý stĺpec, ktorý hovorí, aké zručnosti si má osvojiť. Dnes je jasné, že väčšiu váhu má osvojenie si zručnosti a to, cez aký obsah, nie je také dôležité. Princíp diktatúry možno vysvetliť prostredníctvom učiva o Stalinovi, Hitlerovi, Napoleonovi, ale aj o Caesarovi, rozhodujúce je, aby žiak vedel, čo sú dôsledky diktatúry a ako môže prispieť k tomu, aby nenastala.

A to platí pri všetkých predmetoch, nielen pri občianskej náuke. V slovenskom jazyku sa preto zmenilo povinné čítanie na odporúčané. Nie je dôležité, aby mali žiaci prečítaného J. G. Tajovského, T. Vansovú či B.Slančikovú-Timravu, ale aby pochopili, ako fungoval realizmus v literatúre.

Časopis učiteľov občianskej výchovy a náuky vychádzal v 90. rokoch a diskusia na jeho stránkach významne prispela k tomu, že sa občiansku náuku na školách podarilo zachovať.

Štátny vzdelávací program už teraz kladie dôraz na skúsenosti, pri starších žiakoch odporúča na občianskej náuke navštíviť napr. súdne pojednávanie či mestské zastupiteľstvo. Deje sa to?

Je to dôležité, pretože ide o konkrétny zážitok. No ak sa to nedeje, rozumiem, že dôvodom je organizačná náročnosť. Dajú sa však nájsť iné riešenia, nemusí ísť celá trieda s 20 žiakmi na obecné zastupiteľstvo. Môžu napísať list poslancom o probléme, ktorý ich v obci  trápi. Aj to je skúsenosť, ktorá presahuje rámec školy a deti sa učia ako osloviť poslancov a získavajú podklady pre samostatnú občiansku participáciu do budúcnosti.

Na Slovensku sa tento rok uskutočnia voľby. Majú školy reflektovať túto skutočnosť?

Politika patrí do školy. To, čo do školy nepatrí – podľa zákona aj z pohľadu morálky, keďže deti sú bezbranné a učiteľ je v pozícii autority – je politická práca, teda získavanie ľudí pre svoje politické preferencie.

Samotná občianska náuka je plná politických tém a s mojimi žiakmi často diskutujeme, ako sa k týmto témam majú ako učitelia postaviť. Peknú skúsenosť mám z minulého roka, keď sa ma pred komunálnymi voľbami študent na hodine dookola pýtal, či budem voliť za primátora M Valla. Asi po 10 minútach diskusie som mu povedal, že vidím, že to chce veľmi vedieť, ale nepoviem mu to, pretože hoci sme na vysokej škole v pozícii partnerov a vníma ma kriticky, vždy má takéto stanovisko väčšou váhu, ak ho poviem v pozícii profesora. Povedal som, že na hodine môžeme diskutovať o výhodách a nevýhodách zvolenia M. Valla, ale koho som volil, mu poviem až po voľbách a nie na pôde školy, ale vonku na ulici či v kaviarni. Takéto politické diskusie do škôl patria, samozrejme, podľa intelektuálneho, emocionálneho a sociálneho veku žiakov.

Povedali ste mu to po voľbách?

Po voľbách už ho to nezaujímalo (úsmev). Pred každými voľbami však mávame so študentmi diskusiu a vždy sa ma pýtajú, či je dobrým občanom človek, ktorý nejde k voľbám so zdôvodnením: „Nemám koho voliť“. Hovoríme o tom, aké má človek argumenty preto, že nejde voliť. Voľby nie sú povinnosť. Dôležité je, či človek hovorí len všeobecne, že všetci politici sú podvodníci, alebo si prezrel volebné programy a vie zdôvodniť, prečo si nevybral. Postoj človeka, ktorý vie o svojich dôvodoch argumentovať sa nám nemusí páčiť, ale musíme ho akceptovať.

Pripravujete budúcich učiteľov a učiteľky občianskej náuky. Ako ich vzdelávanie reflektuje potrebu učiť inak?

Záleží od konkrétnej katedry a učiteľa, či si všímajú, čo sa deje v základnom a strednom školstve. Vysoké školy totiž žijú v dlhoročných cykloch – komplexnou akreditáciou prechádzame raz za šesť rokov. Keby teraz Akreditačná komisia posudzovala podklady, boli by to podklady písané v roku 2021, ktoré sme jej odovzdali minulý rok, ale učili by sme podľa nich študentov v roku 2028.

Forma komplexnej akreditácie spôsobila, že vysoké školy sú ťažkopádne pokiaľ ide o štruktúru a smerovanie študijných programov, no veľkú slobodu majú pokiaľ ide o obsah predmetov a spôsob vyučovania. Preto je dôležité, či katedra a učitelia vnímajú, čo sa deje na školách. Naša katedra bola, napríklad, v roku 2008 zapojená do prípravy reformy a keďže sme práve vtedy pripravovali akreditáciu, vedeli sme ju prispôsobiť týmto zmenám.

To je ideálny scenár, zapojiť pedagogické fakulty do prípravy reformy.

Presne tak, je to náročné, ale veľmi dôležité nezostať len v akademických priestoroch, ale ísť aj fyzicky do škôl, do Štátneho pedagogického ústavu, dnes NIVAMu, spolupracovať s mimovládnymi organizáciami, rozprávať sa s ľuďmi v týchto inštitúciách a  všímať si, čo sa deje.

Spomínate dôležitosť spolupráce s mimovládnymi organizáciami a sám ste odborným garantom vzdelávacieho programu Školy, ktoré menia svet. Ako vnímate úlohu mimovládnych organizácií v procese zmeny spôsobu vyučovania na školách?

Ak sa v základnom a strednom školstve na Slovensku za 30 rokov niečo zmenilo, tak som presvedčený o tom, že 80 % práce odviedli mimovládne organizácie. Ministerstvá boli pri zavádzaní zmien ťažkopádne, vysoké školy si žijú svojim životom a metodické centrá tiež  školám veľmi nepomohli.

Po roku 1990 začali vznikať mimovládne organizácie, ktoré mohli ísť do škôl nie ako formálne inštitúcie, ale ako organizácie podporujúce neformálne vzdelávanie. Od toho času urobili obrovské množstvo školení, seminárov, zorganizovali množstvo výmenných pobytov do a zo zahraničia, masívne začali produkovať učebné materiály, učebnice a preklady zo zahraničných materiálov. Zásobili školy množstvom pomôcok a podpory.

Vidím veľký priestor pre spoluprácu mimovládok a vysokých škôl – tie druhé sú kvôli akreditácii ťažkopádne, a zároveň ako akademické a výskumné inštitúcie musia ísť hlboko do problematiky a produkovať relevantné dáta. Tie prvé sú, naopak, veľmi flexibilné, prostredníctvom krátkodobejších projektov môžu reagovať pohotovo na aktuálne potreby a skúšať nové myšlienky, ale nejdú tak do hĺbky ako akademické inštitúcie. Ak sa tieto inštitúcie spoja, je to výhodná spolupráca pre obe strany, a to je aj prínos programu Školy, ktoré menia svet.

Práve sme spustili prihlasovanie do 8. ročníka programu, v čom vnímate jeho najväčšie prínosy?

Program Školy, ktoré menia svet si cením preto, lebo podľa mňa podporuje u učiteľov tie schopnosti, ktoré vedú k modernému chápaniu školy. Ponúka učiteľom podnety na to, ako motivovať žiakov, aby sa chceli učiť, aby boli zvedaví, aby sa dokázali zorientovať v nových situáciách. Ale aj podnety, aby žiaci cítili, že ich občianstvo sa nekončí na občianskej náuke, ale presahuje rámce školy a ide s nimi celý život.

Veľkou témou je umelá inteligencia (UI). Spýtali sme sa CHatGPT na citát o občianskom vzdelávaní a jej prepojení na UI. Povedala: “Keďže technológie napredujú a umelá inteligencia sa čoraz viac integruje do našich životov, občianske vzdelávanie sa musí prispôsobiť, aby pripravilo občanov na budúcnosť , kde je pochopenie vplyvu umelej inteligencie na spoločnosť a vládu rovnako dôležité, ako pochopenie demokratických hodnôt.“ Aká je budúcnosť občianskeho vzdelávania v ére umelej inteligencie?

O umeleckej inteligencii zatiaľ viem veľmi málo, ale vidím, že má tendenciu pôsobiť ako strašidlo. Diskutuje sa o tom, že študenti ju nechajú písať svoje práce, no zabúdame, že to tu bolo vždy. Vieme, že odpisovali aj najvyšší štátni činitelia. Vnímam ju ako ďalší nástroj, ktorý môže byť zneužitý, no zároveň prináša veľkú pomoc.

Keď vznikla kníhtlač, ľudia hovorili, že si viac nebudú musieť nič pamätať. V realite však kníhtlač otvorila priestor tvorivosti. Keď prišiel internet, bolo to podobné, diskutovalo sa o tom, že sa už nemusíme nič učiť, pretože všetko si „vygúglime“. V realite si vďaka internetu nemusíme pamätať tisíc vecí, ale môžeme sa sústrediť na ďalšie.

Umelú inteligenciu vnímam podobne, očakávam, že nás zbaví niektorých automatických krokov  a otvorí priestor preto, aby sa náš mozog mohol venovať niečomu ďalšiemu. Nie som odborník na UI, ale očakávam, že môže odbremeniť aj učiteľov, uľahčiť im náročné vyhľadávanie vo fulltextoch a uvoľniť ruky pre iné činnosti.

V súvislosti s UI, ale aj s ľahkou manipuláciou prostredníctvom sociálnych sietí existujú dnes obavy z ohrozenia demokracie. Ako to vnímate?

Keď som bol prvý raz v roku 1993 v USA, chceli sme sa rozprávať o histórií s autentickým Indiánom. Garant nášho pobytu na univerzite nám stretnutie sprostredkoval a nechal nás osamote. Indián nám rozprával o tom, ako v minulosti osadníci likvidovali obyvateľov jeho kmeňa. Na Slovensku viedol v tom čase vládu Vladimír Mečiar a ja som premýšľal, či by niekto nechal zahraničných hostí hovoriť osamote s Maďarom o mečiarizme. To stretnutie mi ukázalo, čo znamená demokratický prístup k menšinám.

Odvtedy som bol v Amerike viac raz a mal som možnosť vidieť, že demokracia je silná, no nikdy nie je hotová. Stále sa učíme, niečo vylepšuje a opravujeme. Vláda Donalda Trumpa bola vnímaná ako ohrozenie, no ja ju vnímam ako jednu nebezpečnú, epizódu, s ktorou sa demokracia vysporiadala. A to vidím i na Slovensku, ktoré je demokratické len 30 rokov. Niekedy by sa nám mohlo dariť lepšie, no to, ako sme sa vysporiadali s Mečiarom či s Ficom, ktorí každý iným spôsobom ohrozovali demokraciu, vnímam ako dôkaz toho, že sa učíme. Mnohí ľudia tu stále nevedia, čo je demokracia, nevážia si ju, nevyznajú sa v nej a boja sa jej, no viac ráz sa už naša spoločnosť dokázala vzbúriť a tlak zdola priniesol zmenu.

Takže ste optimista?

Vnímam ohrozenie demokracie a slobody, ktorú mám rád. No nemyslím si, že situácia je taká kritická, ako čítame v médiách. Hovorím to aj preto, ako vnímam význam občianskej výchovy a dnešných mladých ľudí. Učím študentov, ktorí sa narodili do doby samostatnej Slovenskej republiky a nášho členstva v Európskej únií. Pre nich je samozrejmé, že môžu slobodne cestovať a vyberať si životnú dráhu. Verím, že sa týchto možností nevzdajú ľahko a že keď pôjdeme do krízy, opäť sa ako spoločnosť vzoprieme.

Foto: IPAO, archív E.M., Text: Andrea Settey Hajdúchová